Po vražde kňaza v Rouene sa dalo čakať, že sa posilnia hlasy vo francúzskej aj európskej spoločnosti vnímajúce Európu ako výlučne kresťanský priestor, ktorý prítomnosť moslimov narúša a ohrozuje.
Aj preto prezident Hollande váhal, kým sa vychystal na omšu za zavraždeného kňaza, nechcel tieto hlasy posilniť. Napokon sa však postaral o to, aby jeho návšteva bola vnímaná ako podpora slobode vyznania ako takej, ktorú útočníci napadli v osobe kňaza.
Princíp ochrannej ruky republiky, ktorá má chrániť jednak cirkvi v ich pluralite, ale aj štát pred ich vplyvom, by bol inak príkladný – na Slovensku sa s každým volebným obdobím hovorí o odluke.
Keby však zároveň nefungoval aj ako účinné kladivo na moslimské komunity – napríklad v Sarkozyho burkovom zákone či v zákaze náboženských symbolov v školách, kde ani tak nešlo o krížiky na krkoch ako o šatky na hlavách.
Hovorilo sa vtedy, že sekularizmus vo Francúzsku funguje ako náboženstvo svojho druhu. No ani sklz ku križiackej logike nie je šťastným riešením, pretože vedie deliace čiary spoločnosťou a strká všetkých moslimov či inovercov do opačného tábora. V krajine s početným zastúpením moslimov by to bola tá najhoršia stratégia.
