Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Už celé roky si kladiem otázku, kam sa podela politická satira, obľúbený žáner 90. rokov, také to rýpanie do politikov, tu frčka do nosa ľubovoľnému ministrovi, tam štuchanec pod rebro premiérovi, do toho vtipná pesnička, smiech publika, nakoniec potlesk a hrejivý pocit, ako sme im to zase naložili.
Mizlo to pomaly, relácia za reláciou, až to nakoniec zmizlo nadobro a my sme si to vlastne ani neuvedomili. Neuniklo to ozaj len tým najvnímavejším.
Dlho sa zdalo, že mocní stavajú hrádze humoru, pretože sa ich bolestivo dotýka. Neskôr sa rovnako neodbytne ponúkalo vysvetlenie, že tento typ zábavy ľudí jednoducho prestal zaujímať.
Do určitej miery to bola pravda. Korupcia, drancovanie verejných zdrojov, kauzy na každý deň jedna prestali byť zábavné, sprosté zlodejstvo už nebolo možné láskavo ironizovať.
Nakoniec to dospelo do štádia, keď nefungovali ani nadávky a ani tie najvulgárnejšie akoby nedokázali vystihnúť mieru rozkladu – z komunistov sa stali feudáli, o ktorých sa zúfalé výkriky plebsu už ani neobtreli.
