Tomáš Drucker musí dobre vedieť, že vykopanie súkromných lekární zo štátnych nemocníc nie je žiadny liek na dlhy zdravotníctva.
Efekt sa bude merať prinajlepšom v nepatrných zlomkoch stoviek miliónov, o ktoré náklady zariadení jeho rezortu prevyšujú príjmy.
V princípe sa s Druckerom príliš hádať nedá, keďže s tvrdením, že prevádzkovanie lekární súkromníkmi v špitáloch nenosí pridanú hodnotu, je ťažké ísť do sporu. Nikto, ani štátna nemocnica, nie je povinný prenajímať vlastné priestory na podnikanie, ak si myslí, že ich využije efektívnejšie.
Od jadra problému je to však nesmierne ďaleko. Opatrenia, ktoré by dlhodobo vybilancovali hospodárenie týchto subjektov tak, aby žiadosťami o nové a nové oddlženia viac neobťažovali poplatníkov, totiž ležia celkom inde.
A sú, žiaľ, politicky omnoho zložitejšie na presadenie než úder na síce lobisticky zdatných, ale predsa len nie najsilnejších súkromných lekárnikov. Ktorých, zdá sa, tentoraz nezachráni ani taká mocnosť v rezorte, akou je Paškov najmilší sused Mach.
