Petr Roubal: Československé spartakiády, Academia, Praha, 2016, 408 s.
Ako silno spartakiády z rokov 1955 až 1985 nadväzovali na tradíciu sokolských zletov? Nakoľko bola účasť v nich dobrovoľná a ako boli celkovo obľúbené? Boli oslavou komunistickej ideológie? Aj na tieto otázky odpovedá kniha Československé spartakiády od Petra Roubala (* 1975) z Ústavu pre súčasné dejiny AV ČR. A jeho odpovede sú prekvapivé zvlášť pre čitateľa, ktorý onú éru plne nezažil a nechápe, aký pôvab môže byť v hromadnom cvičení v dave rovesníkov.
Od zletu ku spartakiáde
Roubal starostlivo sleduje prehistórii masových kolektívnych cvičení už od nemeckých turnerov, zaoberá sa sokolskými akciami, ktorých fangličkárskemu slovanstvu sa posmieval T. G. Masaryk. Sám autor na adresu sokolov uštipačne poznamenáva, že o čo viac sa ich cvičenie podobalo tým turnerským, o to viac sa museli odlíšiť navonok.
Po vzniku republiky však jej nový prezident svoj postoj prehodnotil a slet organizovaný na novovybudovanom strahovskom štadióne oslavoval napríklad aj Karel Čapek: „Bolo treba urobiť z ľudí túto krásne organizovanú mäsu, aby sa zjavila krása človeka na tele i duši. Buď pripočítané k dobru našej a sokolskej demokracii, že stvorila a rozvinula krásu človeka hromadného.“
Po roku 1945 mnohí sokolskí funkcionári prejavovali otvorenosť komunistickým ideám, takže po februárovom prevrate sa časť z nich ochotne zapojila do organizovania spartakiád, zatiaľ čo iní sokolskí činovníci skončili vo väzení. Svojím rozsahom nakoniec spartakiády predčili sokolské zlety. Stalo sa to až potom, keď KSČ uvoľnila priestor pre skúsených (bývalých) sokolských činovníkov a keď pripustila, aby sa spartakiáda stala „zletom v inej podobe“.
