Počúvame dnes, že Únia si žiada rozpustenie národov. A že to bude znamenať zánik Slovákov, Chorvátov či Maďarov v taviacom kotle, pod ktorý Brusel prikladá regulácie a smernice.
Že si raz budeme spomínať, ako babička hovorila po slovensky. Ako Američania, keď prídu k brehom zatopenej dedinky na Liptove a čakajú, že pocítia volanie krvi, než začnú hľadať najbližší Starbucks.
Alebo budeme o svojom pôvode hovoriť ako keď sa Bratislavčania hlásia k východniarom či Oravčanom.
Okrem debát o cépéčkaroch a domácich, ktorí sú sami potomkami lazníkov a kopaničiarov, však regionálna identita – teda kto je odkiaľ – nehrá veľkú rolu. Ťažko si predstaviť, že by ktosi viedol kampaň, aby sa Tatranci vrátili, odkiaľ prišli. Alebo by odkázal do Poltára či Rožňavy, nech exitujú, že na nich nebudeme doplácať. Alebo, že by ktosi bránil Bratislavu pred príchodom robotníkov z Rimavskej Soboty.
