Za nepravdivé mýty, ktoré sa o nej šíria, nech EÚ viní na prvom mieste seba.
Legislatívne čudáctva a nešťastia, ktoré v Bruseli vznikajú naozaj a natvrdo, dávajú totiž javu kus reálneho základu. Siaha až tak hlboko, že vymýšľanie fiktívnych nariadení EK je zábavou vtipkárov, ktorí takto Brusel parodizujú. A ak skeptik so slabším zmyslom pre realitu narazí na takýto hoax, popularizuje ho a vzniká mýtus.

Mýtotvorbu akceleruje aj nízka schopnosť reflexie, čoho jasavým dokladom napríklad je žltnutie Európy od repky olejnej. Národní politici zase podporujú mýty krivou obhajobou vlastných nezmyslov, akože „tak to chcel Brusel“.
I z toho je zrejmé, že ulietavanie bruselských úradníkov nie je špecifické zlo vlastné výlučne EÚ – ako šíritelia zjednodušujú – ale systémový defekt byrokracie, ktorá všade, kde sa premnoží, obhajuje svoju existenciu (aj) vymýšľaním si novej práce, v ktorej sú z logiky veci čoraz frekventovanejšie aj úplné teľaciny.
Tak je to na každej dedine, v Bratislave, v Bruseli i vo Washingtone.