B olo správne nepustiť do Ria stovku ruských športovcov? Kto si ešte môže dovoliť organizovať gigantické športové hry? Prečo sa na olympiádu nechce golfistom či tenistom? Aj týchto tém sa dotkol Ján Grexa (75), ktorý sa už desaťročia venuje dejinám športu a olympizmu.
Francúzsky barón Pierre de Coubertin pred 120 rokmi vrátil svetu olympijské hry. Zdôrazňoval, aby mal každý možnosť užívať si blahodarnosť olympijskej kultúry a záležalo mu na tom, aby sa materiálne záujmy o zisk nestali ani pre športovcov, ani pre šport hlavným motívom. Čo podľa vás ešte zostalo z jeho posolstva?
"Neveľa. Samozrejme štvorročné cykly Hier olympiády či zimných olympijských hier a úsilie propagovať šport prostredníctvom hier. Žiaľ, športu nie vždy rytierskeho, na ktorom si Coubertin zakladal. Čo sa týka blahodarnosti olympijskej kultúry – o ktorej už mnohí pochybujú – tú si môžu užívať len tam, kde nezúria vojny a totálna bieda, avšak tých miest je oveľa viacej než je zdravé.
Ohľadne materiálnych záujmov aj v športe už dávnejšie platí, že peniaze sú až na prvom mieste. Chvályhodná snaha urobiť olympijské hnutie finančne nezávislým otvorila dvere nadmiernej komercializácii, vstupu súkromného sektora a sponzoringu, čo si vyžiadalo svoju daň, lebo biznis nie je ľudomil, chce svoje. V tejto súvislosti boli prelomové OH 1984. Viac ako 30 sponzorov venovalo na hry 500 miliónov dolárov, ďalšie súkromné spoločnosti financovali výstavbu nových športových areálov. Americká televízna spoločnosť ABC za právo prenosov zaplatila 225 miliónov dolárov, vymohla si však presun najpríťažlivejších súťaží do času, keď je sledovanosť televízie najväčšia, čím sa bez ohľadu na potreby športovcov narušuje logický priebeh súťaží.
Mecenáši potrebujú reklamu a vrcholné výkony, zaručujúce návštevnosť, preto na hry dostali vstup profesionáli (amaterizmus bol beztak už efemérnym pojmom). Vrcholové výkony vyžadujú dlhodobú vrcholnú formu potrebnú na víťazstvá, ktoré zase zaručujú zisk (nielen športovcom), čo často vedie k dopingu. Vrcholový výkon je motivovaný túžbou po sláve a zisku, nie úsilím o sebazdokonaľovanie, ako to chápal Coubertin. Súhrnne povedané, Coubertinova túžba, aby pojem cti a športovej nezištnosti boli povznášané na rovnakú výšku ako fyzické schopnosti, dostáva často na frak. Šport, aj ten olympijský, má už trvalé bydlisko v tržnici športu a nie v jeho chráme. Čo je vlastne zákonité, lebo hrozby olympizmu vyplývajú z hrozieb súčasnej civilizácie, na ktoré olympizmus nedokáže adekvátne reagovať. Inak povedané, tvár športu je tvárou sveta."
