Práve pred 23 rokmi previezli z nemocnice v Sarajeve, ktoré obliehali Srbi, päťročnú Irmu Hadžimuratovičovú. Bola ťažko zranená pri bombardovaní, jej matka, ktorá sa ju snažila zachrániť vlastným telom, zomrela. Na sarajevské letisko ju previezol džíp UNHCR a odtiaľ holandské lietadlo do Great Ormond Street Hospital v Londýne – vďaka vtedajšiemu britskému premiérovi Johnovi Majorovi.
Zomrela 1. apríla 1995, pretože jej zranenia boli vážne a predovšetkým – prevozu do normálnej nemocnice sa dočkala príliš neskoro. „Keby odišla zo Sarajeva o deň či dva skôr, teraz by končila nejakú fakultu, alebo napríklad mala vlastné deti,“ napísal Edo Jaganjac v knihe Sarajevská princezná, ktorá vyšla v roku 2014. Jaganjac bol v čase obliehania Sarajeva lekárom v miestnej nemocnici, ktorej na záchranu Irmy a ďalších pacientov chýbala elektrina, voda i lieky.
Vo vojnách na Balkáne v 90. rokoch zomrelo 250-tisíc ľudí. Z Bratislavy je to do Sarajeva len 700 kilometrov, pár hodín cesty autom... A besy, ktoré balkánske boje rozpútali, sa zase vznášajú nad Európou.
Máme sa skvelo
Sarajevská princezná je silným svedectvom o tom, kde sa vzala vojna a aká je krutá predovšetkým k civilistom, ako politici zneužili etnickú rôznosť obyvateľov a ako žalostne zlyhali všetky medzinárodné organizácie, ktoré mali v Sarajeve pomáhať – OSN, Medevac, UNHCR, UNPROFOR... Zlyhali preto, že nebrali vojnu vôbec vážne, že ich zamestnanci boli ľahostajní, cynickí, byrokratickí a hľadeli len na vlastné záujmy.
Keď lekár Jaganjac videl, že oficiálne cestou cez medzinárodné organizácie Irmu nedostane do nemocnice v civilizácii, kde by jej mohli zachrániť život, povedal jej príbeh novinárom – vďaka AP, CNN a predovšetkým BBC, a tlaku verejnosti sa Irma dostala do londýnskej nemocnice. Pre ňu bolo neskoro, ale vznikla Operácia Irma, vďaka ktorej boli evakuované z miest zasiahnutých vojnou stovky ľudí.
Tragický príbeh sarajevskej princeznej je zase aktuálny. Pripomína dnešným Európanom tri veci: že kontinent je plný driemajúcich démonov. Že vo všetkých krajinách je mnoho cynických politikov, ktorí sú schopní čohokoľvek. Že medzinárodné inštitúcie sú slabé, keď nastane naozajstný problém. A možno ešte štvrtú vec – na začiatku 90. rokov alebo v roku 1913 si len málo ľudí všimlo, že sa blíži tragédia.
