Autor je matematik a pedagóg
Každé dva týždne si to uvedomím. Kým vysypem odpad do smetiaka pred domom, ešte naposledy doň nazriem. Zo samého dna na mňa žmurkne hŕstka odpadkov.
Keď sa potom na ulici poobzerám, vidím zvyčajne odpadom prekypujúce nádoby. A to domácnostiam, ktorým patria, o nič väčším ako moja, ich odnášajú raz či dvakrát do týždňa.
Aspoň v duchu sa snažím naplniť ten svoj smetiak všetkým, čo sa separovalo. Stále poloprázdny. Beznádejné. Rovnako, ako dosiahnuť zníženie intervalu odvozu či aspoň získať menšiu nádobu. Platím síce ako keby bola plná, ale nenechám sa demotivovať v separovaní.
Ale aj tak mi to vŕta v hlave. V menšej zástavbe sa množstvo „odpadu na hlavu“ neskryje tak ako na anonymnom sídlisku. A vidím rozdiely. Sú niekoľkonásobné.
To však nie je celá stopa, ktorú po sebe zanechávame v životnom prostredí. Jej veľkosť nezáleží na našom bohatstve či vzdelaní. Je to o viere. Pre niekoho je, či ísť alebo neísť autom, prvá voľba, u iného, ak vôbec, tak posledná.
A keď už, niekto jazdí po meste v malom úspornom autíčku, iný v hlúpom dvojtonovom SUV.
A ekologický rozdiel v jazde brzda plyn verzus niečo menej pubertálne je tiež niekoľkonásobný.
Niekto svoju prestíž demonštruje elektrickou Teslou, iný nenažraným trojlitrom či podobným „predlžovačom penisu“. Sú takí, čo investujú do hybridu, iní si zaplatia odstránenie filtra prachových častíc (čo by samo osebe mal byť kriminálny čin).
Ak niekto jazdí so systémom stop & go, iní borci pätnásť minút pri zapnutom motore riešia telefonát či inú nevyhnutnosť. Raz v zime, počas inverzie, som sa spýtal šoféra, čo starým dieselom smradil na celú ulicu, či mu neprekáža, čo robí ľudom naokolo. Obrátil sa ku mne, jasnému eko-teroristovi, a s tupým výrazom v tvári úprimne odvetil, že nie. A ďalej lovil z plastového vrecúška kolieska salámy.
A to nehovorím o tých, čo sa vysťahovali z mesta za „tichom a čerstvým vzduchom“. Ak si na to vyberú jedno z tých satelitných nešťastí, čo zabrali hektáre úrodnej pôdy, jednu najväčších porevolučných urbanistických a ekologických prehier, tak majú čo chceli.
Môžu si tam, za vysokým plotom, snívať svoj sen o šťastí. Ale predstavovať si, že zároveň budú denne dochádzať autom do mesta a v ňom hučať a smradiť pod nosom tým, čo v ňom ostali, robiť tam presne to, pred čím odišli, je amorálne. Fuj!
Aby toho nebolo málo, ešte sa vysťahovalci domáhajú miliárd na cesty, aby sa im ich ranná cesta skrátila. Štát i radnice by tú zvrátenosť mali konečne prestať podporovať. Vo vlastnom záujme. Len koľajnice a záchytné parkoviská!
Skrátka, každý z nás zanecháva v prostredí nejakú zlú ekologickú stopu. Keby sme mali niečo na spôsob osobného dozimetra, ktorý by zaznamenával jej veľkosť, veľmi by sme sa čudovali, aká veľká môže byť.
Ak bola veda náboženstvom 20. storočia, možno teraz ju nahradí ekológia. Príde ďalšie desatoro. A pred nebeskou bránou bude Svätý Peter každému z nás kontrolovať dozimeter.
