Autor je vedecký pracovník Geografického ústavu SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
Nie, nebojte sa, nebude reč o teroristoch z Islamského štátu, ruských agentoch, základniach NATO ani o šíriteľoch stredovekého konzervativizmu či o pohrobkoch totalitných režimov, ktorí sa čoraz hlasnejšie ozývajú nielen u nás, ale aj všade naokolo.
Reč bude o obkľúčení, ktoré má dokonca pozitívne konotácie, hoci Slovensko v rámci nich vyzerá ako chudobný a chorý príbuzný. Chorý ani nie tak fyzicky, ako skôr mentálne, a chudobný ani nie tak materiálne, ako skôr duchom.
Obkľúčení sme susednými štátmi v podunajskom priestore, ktoré všetky (teda Rakúsko, Česko i Maďarsko) už dávno stihli na svojom úseku Dunaja, jeho prítokov a na priľahlých vzácnych územiach vyhlásiť národné parky, kým Slovensko to doteraz tvrdošijne odmietalo. Aby som bol presnejší, nikto z kompetentných nepovedal tejto myšlienke jednoznačne nie. Ale ani áno.
Slovenský ochranársky návrh
A času bolo dosť. Veď snahy o veľkoplošnú ochranu Dunaja a pridunajskej krajiny siahajú na Slovensku minimálne do 60. rokov 20. storočia. V polovici 80. rokov bratislavská organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny vypracovala podrobný návrh Vládneho nariadenia na vyhlásenie Národného parku Podunajsko (NPP), ktorý začiatkom roku 1987 adresovala príslušnému ministerstvu.
O niečo neskôr – v spolupráci s českými, rakúskymi a maďarskými vedcami a ochranármi – vznikol dokonca rámcový návrh trilaterálneho NPP. Je preto dvojnásobným paradoxom, že hoci naši vedci a ochranári prišli s týmito návrhmi ako prví, Slovensko je dnes jediným štátom v regióne, ktorý národný park ešte nevyhlásil.
