Autorka je šéfredaktorka denníka SME.
B oja sa terorizmu, ale svoj strach často využívajú na to, aby iných terorizovali: slovami. Ostnatými a klamlivými. Občas oplzlými a hlúpymi.
Vylejú do verejného priestoru svoju frustráciu ako prepálený olej z motora, ktorý zanechá ekologickú stopu na duši. Nadlho. Nenapraviteľne.
“Pre mnohých znejú pravdivo slová, ktoré majú pachuť nacistických sloganov, ktoré si recitovali v šere banskobystrických pivníc.
„
Tvrdia, že žijeme ťažké časy. Časy, ktoré vraj volajú po „pravdách“, ktoré bez zaváhania mašírujú cez hodnotové zábrany. Vraj treba veci pomenovať ich pravým menom, lebo jemnocit a politická korektnosť nás vedú do záhuby.
A tak kazatelia hejtu s vervou krstia všetkých, ktorí nezapadajú do ich predstavy slovenského sveta. A aj tých, ktorí s touto predstavou nesúhlasia.
Utečenci sú moslimovia a tí sú zase teroristi. A ak ti srdce puká od ľútosti pri pohľade na preplnené člny, ktoré smrť zľahka nadhadzuje, tak teroristom otváraš dvere.
Masa krstných otcov a mám im tlieska. Politici sa pridávajú a pritvrdzujú, lebo tam, kde sa tlieska, klíči nejaká tá sláva. A strach je predsa v ťažkých časoch férová cena. Neplatia ju z vlastného vrecka.
Odkrajujú zo sebavedomia národa.
Hlasy zo suterénu
Dnes je ťažšie byť triezvym hlasom a pripomínať ľuďom hodnoty, ktoré zaľudňovali novembrové námestia. Vtedy, keď sa hrdinstvo ešte meralo váhou slova, a nie jej úplnou stratou.
