Vo Vorkute sa vraj nekradnú autá. Inak sa tu kradne dosť a všetko. Kriminalita v treťom najväčším ruskom meste ležiacom za polárnym kruhom je slušná. Lepší ruský priemer. Zlodeji sú však pragmatici. Kradnúť autá v meste, z ktorého sa nedá odísť, je tak trochu nanič.
Do Vorkuty nevedie žiadna cesta. V roku 2005 sme sem vyrazili s ruskými priateľmi na výlet. Logicky – autom z Moskvy. Sú to necelé tri tisícky kilometrov, takže žiadny hrdinský čin. Lenže predpokladaný čas, za ktorý sme sa mali do tohto extravagantného mesta dostať, sa mohol značne predĺžiť. A aj sa predĺžil.
Autom naloženým na vlaku
Jediná šanca, ako sa do Vorkuty dostať vozidlom, bolo zastaviť sa 680 kilometrov od cieľa, v meste Uchta, známom tým, že tu vôbec prvýkrát v histórii Rusi začali dobývať ropu.
“Spojiť ázijsko-tichooceánsku oblasť s európskymi trhmi tak, aby to čo najviac vyhovovalo Ruskej federácii, je snom každého ruského vládcu. Tento sen je zatiaľ spočítaný na 240 miliárd dolárov.
„
Pre nás však mala Uchta úplne iný a zásadnejší význam – až sem sa dalo dôjsť. Ďalej nie. Podľa inštrukcií získaných v Moskve sme auto mali dať naložiť na vlak a pokračovať po koľajniciach.
Mimochodom. Na celej Sibíri je tento spôsob premiestňovania, ak vám napadne taká pochabosť ako mne – jazdiť po tomto rozľahlom kusisku krajiny po vlastných kolesách –, úplne bežný.
Tisíckilometrové úseky totiž nie sú pretkané cestami. Ekológovia jasajú a majú prečo. Príroda je tu nedotknutá ako nikde inde. Aspoň tam, kde nešarapatia naftári a plynári.
Za normálnych okolností trvá cesta autom na železničnej platforme z Uchty do Vorkuty, kedysi jedného z najväčších gulagov bývalého Sovietskeho zväzu, jeden deň. Bez úplatku a s trochou smoly viac ako týždeň. My sme išli štyri dni, k tomu dva dni čakania... a stálo nás to len niekoľko fliaš vodky.
Za normálnych okolností trvá cesta autom na železničnej platforme z Uchty do Vorkuty, kedysi jedného z najväčších gulagov bývalého Sovietskeho zväzu, jeden deň. Bez úplatku a s trochou smoly viac ako týždeň. My sme išli štyri dni, k tomu dva dni čakania... a stálo nás to len niekoľko fliaš vodky.
Od roku 2010 vďaka plynovodu z polostrova Jamal vzniklo predsa len niečo, ťažko to však nazývať cestou. Po rusky sa to nazýva „zimnik“. Pripomína to cestu, ale okrem špeciálne vybavených terénnych áut by sa na ňu nemal nikto vydávať .
Z Vladivostoku do Moskvy je to 9180 kilometrov. Ísť autom znamená stráviť na ceste zhruba mesiac.
Neustále prestupovanie a prekladanie vozidla na vlak je zdĺhavé a drahé. Navyše možno ísť len stále za nosom, rovno dopredu. Žiadne veľké odbočky na juh a na sever neexistujú. Sibír je prejazdná vlakom aj autom iba horizontálne. Je to jej zvláštnosť a ochrancovia prírody si želajú, aby to tak zostalo. Lenže ruskí vedci teraz prichádzajú s niečím, čo má život na Sibíri radikálne zmeniť.
