Pred 25 rokmi viedol koniec neúspešného puču proti prezidentovi Gorbačovovi k rozpadu Sovietskeho zväzu a ku koncu komunistickej strany ako štátotvornej moci.
Napriek viacerým humorným chybám v organizácii tohto pokusu o prevrat (napr. rozhodnutie nezatvoriť rebelského ruského prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý hneď využil situáciu a vyliezol na tank, aby viedol odpor proti pučistom) nechýbalo veľa, aby uspel.
Ako kľúčové sa ukázalo, že sa tisíce ľudí zhromaždili pred ruským parlamentom, ochotní vzdorovať vlastným telom tankom a špeciálnym zložkám; a ruskí vojaci odmietli strieľať na vlastných krajanov.
Aké zvláštne, že augustový puč z roku 1991 sa oveľa viac ctí v zahraničí než v Rusku, v krajine, ktorá sa od toho momentu vydala na cestu k slobode.
Minulý mesiac ruská výskumná agentúra Levada zistila, že iba osem percent ruských respondentov to hodnotilo ako „víťazstvo demokracie a koniec komunistickej strany“, kým 30 percent vidí neúspešný puč ako „tragédiu pre krajinu a obyvateľstvo“, a 35 percent len ako „ďalší boj o moc“.
Určite to má niečo spoločné s tým, že súčasný ruský prezident Vladimir Putin – ktorý sa teší zhruba 80-percentnej podpore voličov – hodnotí rozpad Sovietskeho zväzu ako „najväčšiu geopolitickú tragédiu dvadsiateho storočia“.
Po štvrťstoročí demokracie akoby prezident siahol zasa po niektorých sovietskych prvkoch. A to bez protestov.
