Hoci šéf MOV chválil vlastný chvost, keď Rio označil za ikonickú olympiádu, ako prefíkaná líška sa nepredstavil. Organizačné nedostatky uschnú na podklade v žlto-modrej farbe. Intenzívny je však i pocit, že MOV nevyvinul v rámci svojich možností zďaleka toľko aktivít, aby sa dopravné, stavebné, bezpečnostné či iné chyby usporiadateľov neplietli do obrazu, ktorý si účastníci z Ria vezú a absorbuje svetové publikum.
Pokiaľ, isteže, ikonické zápisy Phelpsa a Bolta (čoby nie športový komentár) prejdeme, tak vstupenkou Ria do histórie zostane dopingový prielom (antidopingová revolúcia?).
Závislosti od anabolík a podobného „tovaru“ poriadne preškrtali listinu účastníkov, čo môže byť aj začiatok novej kapitoly v celom športe. Skutočnosť, že „obeťou“ síce nie principiálneho, ale na vonkajší efekt exemplárneho trestu sa stala (nielen) športová mocnosť, nasadzuje Riu psiu hlavu „najspolitizovanejšej“ olympiády.
No. Netreba sa vracať až k Berlínu 1936, stačí iba po Mníchov 1972, Moskvu ´80 či LA ´84, aby bolo zrejmé, že ešte aj keby stop Rusom malo čosi spoločné s politikou – akože nemalo –, i tak je to nezmysel. A nezmyslom zostane ešte i vtedy, ak pridáme brazílsky „rekord“, že žiadna z olympiád doteraz tak (politicky) nerozčesla usporiadateľskú krajinu na dva, približne rovnaké tábory – za a proti organizácii – ako práve Rio.
