Pred desiatimi rokmi Hedviga Malinová utŕžila rany. Dvakrát. Najprv od dodnes neznámeho páchateľa za to, že hovorila po maďarsky. Neskôr od predstaviteľov štátu, v ktorom mala svoj domov za to, že chcela spravodlivosť.
Krv si zmyla z tváre. Opuch sa stiahol a podliatina zmizla. Ale tá druhá rana sa nikdy nezahojila.
Dnes je Hedviga už Žáková a jej deti vyrastajú v inej krajine. Minister vnútra, ktorý ju nazval klamárkou v čase, keď vyšetrovanie ešte len prebiehalo, je stále tým istým ministrom a sám čelí podozreniam z klamstiev.
Nadávali jej na ulici, aj držali palce. Hedviga (úryvok z knihy Marie Vrabcovej) Čítajte Dnes Kaliňák dokonca sedí v jednej koalícii so stranou, ktorá kedysi Hedvige verila. So stranou, ktorá ani po kauze Bašetrnák nevolá po odchode ministra s takouto bagážou.
Nie je to len taký obyčajný príbeh ublíženia na zdraví. Je to príbeh krajiny, kde spravodlivosť nie je na dosah každej ruky. Krajiny, kde mašinéria štátu môže z obete s ľahkosťou urobiť nepriateľa.
Je to príbeh štátu, ktorý namiesto trestov pre tých, ktorí si radi kopnú do každého, kto nezapadá do ich predstavy správneho Slováka, uvoľňuje zábrany, ktoré držia na akejsi uzde frustráciu a nenávisť.
Lenže každý si nemôže hľadať nový domov v inej krajine, a určite by bolo jednoduchšie, keby sa ľudia, ktorí k tomuto stavu prispievajú, poobzerali po zamestnaní mimo politiky.
