Autor je publicista
Koniec augusta je tu. Hrušky, slivky, Rusi, depresia, Povstanie.
Bude mi zas volať priateľ z Ružomberku s prípitkom na diaľku.
Na Goliana s Viestom. Minule som bol v banskobystrickom pamätníku. Okrem mňa dve exkurzie. Každá v jednej z častí budovy. V tej prvej základná škola prvý stupeň. Deti si obzerali exponáty, dokonca celkom nadšene, ale boli práve v časti so zbraňami, takže zvýšený záujem bol u chlapcov pochopiteľný.
Dve postaršie učiteľky ich zavracali od sklenených vitrín a mladý pracovník múzea mal výklad. Keď som prechádzal, ukazoval deťom ruské čižmy asi, alebo čo to bolo, vyzeralo to ako celokovové topánky pilčíkov Lesov SR.
Započul som len „a museli dlho pochodovať, denne prešli iks kilometrov, s plnou výbavou, často v pokluse“. Pochodovali. A umierali od vyčerpania - doplnila melodramaticky jedna z učiteliek.
Ani tak neumierali, nedal sa historik, hlavne pochodovali, umierali až neskôr. V bojoch.
Udavačstvo ako národný šport
V druhej časti pamätníka sa mladá pracovníčka snažila zaujať strednú školu. Aj tu profesorka odliepala študentov od vitrín.
Ale tí sa o ne väčšinou znudene opierali, pretekajúc sa v tom, koho nezáujem bude ostentatívnejší.
Boli práve v časti, kde sú vystavené osobné veci niektorých priamych účastníkov Povstania, tuším aj vyššie zmienených generálov.
Už som čítal rôzne verzie toho, ako sa Nemci dopátrali ich úkrytu v Pohronskom Bukovci, ale logické sa mi zdá, že ich jednoducho niekto udal.
Mali sme svojho času v archíve také mikrofilmy s kópiami správ, ktoré posielala z Bratislavy do Berlína nacistická spravodajská služba.
V jednom takom hlásení sa píše, že majú istý problém s počtom udaní. Že udavačstva je tu tak veľa, že nie sú schopní spravodajsky overovať jednotlivé prípady, že často sa nedá rozlíšiť, či ide o cennú informáciu, alebo len o osobnú pomstu a snahu obohatiť sa.
