Autor je vysokoškolský pedagóg
Mať zlaté žily je fajn. Keď sú pod nohami a vieme ich ťažiť. Keď máme schopných inžinierov.
Banská Štiavnica ich mala. Vytvorili dômyselné technické dielo. High-tech svojej doby. Pod zemou i na povrchu. Prinieslo peniaze a spolu s úchvatnou prírodnou scenériou prispelo k vzniku hádam najkrajšiemu (a svojho času druhému najväčšiemu) mestu na našom území.
Paradoxne mu pomohlo aj to, že sa rudy nakoniec vyťažili: ementálové podložie by viac dier neznieslo a vyschnutý zdroj peňazí „zafixoval“ historický stav. Pokusov zachrániť mesto pred úpadkom, už viac sociálnych ako inžinierskych, bolo veľa.
Najnádejnejší sa zdal byť ten akademický. Pokračovať vo vzdelávacej tradícií. Teraz by sme ho obzvlášť ocenili, s turistami cez prázdniny by mohol byť udržateľnou kombináciou. No nedá sa nič robiť, detisiek niet, a navyše každé mesto chce mať vlastnú školu. Spomienkou na takúto budúcnosť sú honosné, ale prázdne budovy škôl. Aj toto leto sa ďalšia uvoľnila. Nevyužitá tabaková továreň či strašiaci skelet Plety sú inými svedkami pokusov o záchranu mesta.
Povrchnému návštevníkovi „štiavky“ by sa mohlo zdať, že teraz už nič netreba riešiť. Mesto sa po vlnách rozmachu a úpadku rekonštruuje, zmizli lešenia, ktoré podopierali už-už padajúce domy, v lete je plné turistov.
