Autor je básnik, spisovateľ a prekladateľ
Maminko má, jak je to hezké u nás doma!
Vrúcnu pointu básne Hora Říp zo slávnej básnickej zbierky Jaroslava Seiferta Maminka (vyšla v roku 1954) som si zapamätal už ako chlapec a pomyslel som si pri nej: toto je spev, to sa nedá preložiť do iného jazyka. Seifert nebol jediný – v mladosti som si obľúbil aj nepreložiteľnú spevavosť poézie Jána Smreka, Vítězslava Nezvala a ďalších básnikov. Veď či nespievala aj bernolákovčina Jána Hollého?
Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica žárú / A z ňeba hustošerú noc/ i černé zháňala sťíni / Už Jaroslav pastír z belavým bol stádom u hája.
Každý maturant vie, že je to začiatok Hollého selanky Jaroslav. Nečudo teda, že keď – už ťažko chorému – Seifertovi udelili v roku 1984 Nobelovu cenu, pozdravil som ho vtedy básňou, ktorej som aj ja dal názov Jaroslav:
„Necítím se dobře, ale mám radost,“ / povedal Seifert, / keď mu v nemocnici / šetrne zvestovali, / že má Nobelovu cenu.
Za tých pár sekúnd, / čo ho niesla k hrobu / opalizovaná / televízna lopata, / stihol usporiadať / rýchlokurz poézie.
Šiestimi slovami / vysvetlil miliónom ľudí, / kde je zakopaný / ten pes so zvláštnym menom / Býtibásníkem.
