Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
K máloktorému slovnému spojeniu mám taký odpor ako k „Husákovým deťom“. Znie to, ako keby ich všetky urobil on sám.
Vždy, keď to niekde začujem, mi napadne, že tie deti sú „hnusákove“ a možno aj preto, že mám byť akože jedno z nich, mi ani tá mierna, významovo nepodstatná modifikácia výrazu vôbec nepripadá smiešna.
Naopak, akékoľvek vtipkovanie okolo toho odporného obdobia, keď moji rodičia museli skloniť hlavy a zraziť opätky, aby sa o mňa a mojich súrodencov mohli ako-tak slušne postarať, je úplne neprístojná.
Čo je však ešte horšie ako vtip, je smrteľná vážnosť, s akou sa na obdobie takzvanej normalizácie spomína ako na nejaký zlatý vek istôt a stability.
Áno, človek nemusí chápať všetko, niekedy mu stačí len otvárať ústa a vytriešťať oči. Porovnateľný ekonomický a kultúrny rozmach sa pripisuje vari len obdobiu vojnového slovenského štátu.
