Metaforou bezradnosti, do ktorej europolitika sama seba uvrhla volaním po „reformách“ EÚ, je spoločná európska armáda. Hoci každý – ale do nohy každý – vie, alebo aspoň tuší, že idea je nepriechodná, jej osvojenie si radom politikov znamená, že bude žiť až do bratislavského summitu.
A s trochou šťastia sa dostane aj do záverečného komuniké, aby usporiadateľské Slovensko a Juncker a spol. realizovali jediný konsenzus, ku ktorému summit dospel – že treba predstierať výsledok.
Európska armáda? Stredná Európa ju chce, aj keď neplatí dosť na NATO Čítajte To, že spoločná obrana naráža na skalu, je dané už postavením armády ako výsostného znaku suverenity štátu. Tá je nezlučiteľná s centrálnym (európskym) velením, bez ktorého však európska armáda nebude európskou, a teda „reformnou“, ale iba zmenšeninou NATO, kde je na spoločné vystúpenie potrebný konsenzus.
S predstavou, že nemecký generál bez súhlasu NR SR pošle slovenský výsadok do Mosulu (Kandaháru, Aleppa atď.), sa zaiste nezmieri ani Fico. (Iná vec by bola ruský generál...)
