Autor pracuje v mimovládnom sektore
Toto nie je článok o Robertovi Kaliňákovi. Je to článok o diagnóze Slovenska. V nej je Kaliňák len patologickým symptómom, prejavom hlbších problémov štátu s vlastnou imunitou, ktorá nedokáže poraziť patogény, akými sú korupcia či klientelizmus, ktorými je krajina prešpikovaná.
Kaliňák (ale nielen on) zdanlivo nevidí, v čom je problém. V súvislosti s Bašternákom predsa zákon neporušil.
Podobne, ako tému prezentuje strana, ktorá vládne vláde, to verejnosti prezentujú aj jej koaliční partneri. Tí v teatrálnej snahe byť v jednej chvíli aj straniacimi, aj strániacimi sa kolegami opakujú floskuly so spoločným menovateľom prezumpcie neviny. Čistý ako ľalia, kým sa nedokáže opak. A obrovský konflikt záujmov, zdá sa, pre oči nevidia.
Kŕčovité pridŕžanie sa kostry zákonov im slúži ako záchranné koleso, aby nemuseli nahlas povedať, že kráľ je nahý. Ale on je nahý, hoci možno literu žiadneho zákona priamo neporušil. Vedia to oni, vie to verejnosť – z veľkej časti aj tá jej časť, ktorá Kaliňáka v podstate podporuje. A vie to zaiste aj on sám.
Napriek tomu našu realitu určujú harabinovské repliky o súlade so zákonom. Zákon a súlad s ním sa, ako už veľakrát predtým, voľne zamieňajú za morálku či svedomie.
Ide o papier
Slovensku k schopnosti priznávať si nahotu čosi chýba. Tým čímsi nie je nič viac a nič menej ako duch. Úplne fatálne, a to naprieč spoločnosťou, mu chýba čosi, čo sa nazýva duchom zákona a najmä zmyslu preň. To sa prejavuje všade okolo nás.
Od luxusného činžiaka na Hradnom kopci, v ktorom býva či vlastní podiel vari polovica establišmentu. Cez niekdajšie Figeľovo super lacno nadobudnuté obydlie situované nie ďaleko od spomínaného činžového domu - ktoré vrátil až naveľa a s výčitkou, že si ho predsa zaslúžil. Cez “ľahké peniaze” z pokutovania vodičov za vysokú rýchlosť v bezpečných úsekoch. Po obsesiu z akademických titulov, akoby bol titul v podmienkach, ktoré u nás vládnu, zárukou vzdelania a naopak, akoby vzdelanie bolo tým, o čo významnej časti študentov skutočne ide.
Skrátka, našincovi ide viac o súlad s papierom, než s tým, čo ten papier znamená, nehovoriac o vlastnom svedomí.
