Po tom, čo „náš“ kandidát Miroslav Lajčák zaznamenal najvýraznejší skok v rebríčku voľby šéfa OSN, je ľahké dostať sa do roly prekvapeného gratulanta.
Samozrejme, cítime sa poctení príbehom krajana, ktorý to potiahol do finále šéfa svetovej diplomacie, čo si žiada – v duchu olympijskej after party – sedieť pred obrazovkou a počúvať híringy so šálom v národných farbách. Predsa však niektorí skôr než národné hľadisko uprednostníme drukovanie iným kandidátom.
Irina Bokovová je trojkou v rebríčku, poskočila len mierne, no v jej osobe sa stretáva požiadavka potvrdená aj súčasným šéfom OSN, aby po Pan Ki-munovi nasledoval kandidát z východoeurópskeho regiónu a/alebo ženská kandidátka. Bulharka Bokovová spĺňa obe kritériá.
Absolvovala rovnaký Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO) ako Lajčák a možno aj preto ju bruselský server Politico označil za top kandidátku Ruska. Ale absolvovala aj anglickú strednú školu a Harvard. Frankofónnej oblasti sa dotkla ako veľvyslankyňa vo Francúzsku a v Monaku. A prihovoriť sa vie aj po španielsky.
V OSN pôsobila ešte v minulom režime a je aj ukážkou typického transformačného príbehu, keď dcéra komunistického politika pokračovala v štátnych štruktúrach aj po zmene pomerov. Zároveň je odchovankyňou príležitostí otvorených smerom na Západ.
