Autor (1970) je nemecký historik, spisovateľ, novinár a prekladateľ. Študoval vo Viedni a v Oxforde. V súčasnosti žije najmä v Los Angeles.
Bývam vedľa autoservisu, kde pracuje šesť ľudí, tichých solídnych automechanikov v sivých kombinézach. Jedným z učňov je mladá žena. Hovorím to, lebo v servise už predtým bola iná učnica. Plaché dievča s odtieňom pleti tmavším ako ostatní. Vlasy boli havranej čiernej farby. Spýtal som sa majstra na nový prírastok.
Áno, povedal, je to experiment. Jeden zamestnávateľ ju už vyhodil – nie preto, že by zle pracovala, ale nebrali ju ako „jednu z nás“. Hoci jej matka bola Viedenčanka, otec pochádzal z Vietnamu (aspoň myslím, že to bol Vietnam) a ona sa prosto príliš líšila. Hoci bývala tu a rozprávala rovnakou viedenskou nemčinou ako jej kolegovia. Gratuloval som majstrovi, že jej dal príležitosť.
Návrat do 19. storočia?
Už je to dávno, čo som videl túto učnicu. Jedného dňa tam už jednoducho nebola. Nepýtal som sa, čo je s ňou. Pripadalo mi nezmyselné búrať dokonale zdvorilé vzťahy so servisom. Dievčaťu aj tak nepomôžem – určite mu nemôžem ponúknuť prácu. Možno odišlo samo, možno sa rozhodlo vrátiť do školy, ale neviem sa zbaviť vtieravého podozrenia, že moji priateľskí susedia prosto dospeli k názoru, že nie je jedným z nás.
To celé sa zhodou okolností odohralo mesiace pred rakúskymi prezidentskými voľbami. Odvtedy sa atmosféra vyostrila, a nielen v Rakúsku. Od Maďarska po Francúzsko, a od Švédska po Taliansko získavajú populistické hnutia podporu tým, že nanovo definujú, kto je „jedným z nás“ a kto nie. Prijmeme ich verdikt? Toto sa stáva rozhodujúcou otázkou pre budúcnosť Európy.
Kto je jeden z nás? Vždy, keď je odpoveď na túto otázku zúžená, výsledkom je krviprelievanie – nacionalizmus, etnické čistky, pogromy. A akokoľvek extrémny sa tento scenár môže zdať v tejto chvíli, brexit bol vynikajúcim príkladom, že udalosti ohromného významu môžu prekvapiť všetkých, ak nastanú správne okolnosti.
