Rituál stretávania sa šéfov diplomacií krajín EÚ, ktorému tentoraz predsedali Mogheriniová s Lajčákom, sa inzeroval ako príprava na summit lídrov. Ak to mysleli vážne, tak tento Gymnich – ako si rituál nazvali – len pripomenul, že ani najprofesionálnejšie píár podujatia nezakryje, že tam, kde nič nie je, ani smrť (Smer) neberie.
Celkom príznačné je, že z balíka tém, ktoré vraj ministri pootvárali, sa vytratila spoločná európska armáda. Tá už pritom vyzerala ako takmer isté menu na stole lídrov o dva týždne. Je možné, že Mogheriniová a Lajčák jednoducho iba zabudli na nápad, ktorý sa z „reforiem“ zdá jediný priechodný aspoň ako znamenie, že niečo sa deje.
To ostatné, čo akože riešili, bolo však buď vrcholne neaktuálne, trebárs integrácia západného Balkánu, alebo sa nachádza úplne mimo možností a pôsobnosti „orgánu“. Konkrétne minské dohody, ktoré sa vraj „ majú plniť“. No iste. Formát, kde sa to – azda – dá ovplyvniť, sa však nevolá Gymnich, ale normandský (Nemecko, Francúzsko, Rusko, Ukrajina).
Jediným klincom v programe, žiaľ, nie zlatým, bol prizvaný Turek. O prístupe Ankary svedčí, že sa nevolal Çavuşoğlu, čo je vplyvný minister zahraničia, ale Çelik, ktorý je dosť bezvýznamným ministrom pre EÚ. Môžete, iste, povedať, že funkčne to sedí. Problém všal je, že jeho ubezpečenie o platnosti dohôd EÚ – Turecko vrátane kritickej migračnej má podstatne ľahšiu váhu ako predchádzajúce hrozby Çavuşoğla či rovno Erdogana.
