Práve pred rokom urobila nemecká kancelárka Angela Merkelová politické gesto, za ktoré ju veľa ľudí obdivuje aj zatracuje.
Na tlačovej konferencii 31. augusta 2015 predniesla o migračnej kríze slávnu vetu „Zvládneme to!“ (Wir schaffen das!) a 4. septembra po konzultácii s maďarským a rakúskym premiérom rozhodla umožniť utečencom, ktorí uviazli v Maďarsku, cestu cez Rakúsko do Nemecka. A brána do krajiny zasľúbenej už zostala otvorená, aj keď sa o desať dní neskôr objavili na rakúsko-nemeckej hranici kontroly.
Ďalšie fakty svedčia o tom, aká nepravdivá je veľmi rozšírená rozprávka o tom, ako pred rokom Merkelová pozvala do Európy milión nebezpečných utečencov.
Čísla pre Merkelovú
Už v polovici augusta 2015 hlásil minister vnútra Thomas de Mézière kancelárke, že do Nemecka do konca roka príde 800-tisíc utečencov, nie 450-tisíc, ako zneli dovtedajšie odhady. Spolkový úrad pre migráciu a utečencov mal za rok 2015 nakoniec vo svojom systéme 1 092 000 osôb.
Na prelome augusta a septembra 2015 už boli na ceste z Grécka cez Macedónsko, Srbsko, Maďarsko a Rakúsko do Nemecka a do Švédska státisíce migrantov zo Sýrie, z Iraku, Afganistanu, ku ktorým sa cestou pridali desaťtisíce ľudí z Balkánu.
Prúd začal dramaticky naberať na sile už na začiatku leta – v apríli prišlo do Európy podľa Eurostatu 30 577 utečencov a v auguste už 131 699 ľudí. Septembrové počty, ktoré mohol Merkelovej postup zvýšiť len sčasti, sa vyhupli na 173 872 ľudí a najviac migrantov prišlo do Európy v októbri – 221 614.
Ústretové gesto Angely Merkelovej – zosilnené a prekrútené pašerákmi ľudí – tak priviedlo do Európy a Nemecka maximálne niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí by bez vidiny nemeckého raja na čele s Mama Merkel zostali v Sýrii alebo v utečeneckých táboroch v Libanone, Jordánsku a Turecku.
Prečo sa vydali na strastiplnú cestu s neistým výsledkom státisíce ostatných? Po prvé – občianska vojna v Sýrii sa začala v roku 2011, o život v nej prišlo viac ako 250-tisíc ľudí, väčšinou civilistov, vo vojne boli použité chemické zbrane a mnoho Sýrčanov už stratilo nádej, že utrpenie a zabíjanie sa niekedy skončia.
Tiež utečenecké tábory v Turecku, Libanone a Jordánsku prestali byť dobrým riešením „až sa skončí vojna, vrátime sa domov“. Tábory sú preplnené – v Jordánsku 1,4 milióna ľudí, v Libanone 1,5 milióna a v Turecku sa počet sýrskych utečencov odhaduje na 2,7 milióna. Zhoršuje sa zdravotná starostlivosť, šanca chodiť do školy alebo získať legálnu prácu, znižujú sa prídely jedla, utečencom sa míňajú úspory. Niet divu, že mnohí riskli za posledné peniaze cestu do Európy.
“Merkelová pôvodom z NDR je človek, ktorý rozumie krajinám a ľuďom, ktorí zažili 40 rokov komunizmu. Aj preto je veľmi ostražitá až tvrdá, keď príde na spoluprácu s putinovským Ruskom – druhá dobrá správa pre bývalé sovietske satelity.
„
Obviňovať nemeckú kancelárku, že nezodpovedne pozvala do Európy milión migrantov, je teda nepresné, nespravodlivé a zavádzajúce.
Neprejdú!
Skúsme si predstaviť, že by kancelárka vlani nepovedala Zvládneme to! a striktne by trvala na dodržaní dublinského pravidla, že utečenec sa musí registrovať v prvej krajine EÚ, do ktorej na úteku vstúpil, a len táto krajina môže posúdiť jeho žiadosť o azyl. V minuloročnej situácii by to bolo Maďarsko.
V Maďarsku bolo podľa agentúry Frontex v júli už 200- tisíc utečencov a 26. augusta premiér Orbán oznámil, že Maďarsko nie je schopné sa o nich postarať.
Atmosféra na budapeštianskej stanici Keleti hustla, 4. septembra ráno sa odtiaľ po diaľnici M1 vydal dvojtisícový zástup na stopäťdesiatkilometrový pochod do Rakúska. „Pochodu nádeje“ sa venovali všetky európske médiá. Rakúsky premiér Werner Faymann večer toho istého dňa naliehavo telefonoval kancelárke Merkelovej so žiadosťou o pomoc.
A teraz alternatívna história: počuje od Merkelovej niečo v zmysle: Do Nemecka neprejdú! Musíme dodržiavať Dublinský dohovor.
Ak by konflikt medzi utečencami a políciou nenastal ešte na diaľnici, tak na maďarsko-rakúskej hranici určite áno. Spanikárili by utečenci na Keleti aj inde v Maďarsku, tiež tí už v Rakúsku a ďalšie státisíce v Srbsku, Macedónsku, Bulharsku a Grécku. Rakúsko-nemeckú hranicu by tvrdo strážili ozbrojení policajti a vojaci, bezpečnostné zložky toho „bezcitného Nemecka“.
