Autor je sociológ, pôsobí na Bogazici University v Istanbule
Od potlačeného puču z 15. augusta Erdogan proklamuje prísnu jednotu tureckého národa. Celé týždne boli ulice plné štátom organizovaných „osláv demokracie“, ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí, mávali tureckými vlajkami a pripomínali „mučeníkov demokracie“, ktorí umreli v boji proti pučistom. Panovanie vlády AKP sa zdalo pevné a sebavedomé ako nikdy dosiaľ.
No táto prehliadka moci ukrývala viac, než odhaľovala. Bola v skutočnosti jasnou cestou, ako prekonať krehkosť moci strany AKP, ktorú potlačený pokus o prevrat tak nemilosrdne odkryl. Ukázal, že AKP celkom neovláda štátne inštitúcie a že konflikty v rámci štátu už nemožno krotiť.
To, čo teraz vidíme, je nezmieriteľný boj v rámci štátnych inštitúcií aj medzi nimi navzájom; boj, ktorý nadobúda podobu čistiek, čo ja volám „degülenizáciou“ v pripomienke na vlny dekomunizácie alebo lustrácií, akých svedkami boli mnohé východoeurópske krajiny. Bývali to obdobia hľadania tajných nepriateľov demokracie, ktorí môžu byť rovnako blízki, ako aj cudzí.
Gülenovci: od budovateľov štátu k teroristom
Odkedy sa vláda strany AKP dostala v roku 2002 k moci, snažila sa vybudovať hospodárstvo voľného trhu a transformovať štát (hlavne armádu, políciu, školstvo a mediálne inštitúcie) v súlade so svojím konzervatívnym, neoosmanským tureckým nacionalizmom. Starých štátnych zamestnancov kemalovského zriadenia nahradili ľudia blízki AKP.
Samotná AKP sa výrazne spoliehala na vzdelané kádre hnutia Fethulláha Gülena, čiže „cemaat” (komunitu), ktorí boli mimoriadne dobre organizovaní v školstve. Ako je dobre známe, Gülenovo hnutie sa sústredilo na celú škálu štátnych inštitúcií, vrátane armády, polície a súdnictva. Boli súčasťou práve sa rozmáhajúcej tureckej buržoázie s islamskou orientáciou, ktorá súťažila s dominantnou prozápadnou svetskou tureckou buržoáziou.
