Autor je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Len niekoľko dní ostáva do vrcholového summitu Európskej únie (hoci Briti sa na ňom nezúčastnia), na ktorom sa má diskutovať o jej budúcnosti. Je úspechom slovenskej diplomacie, že mnohými krízami a domácimi problémami zaťažení lídri sa stretnú v Bratislave, aby diskutovali ako ďalej.
Oprávnené obavy sa však vynárajú nad tým, k akým záverom môže neformálny summit asi dospieť. Turné Angely Merkelovej po východnej Európe, predohra vo formáte Gymnich a mnohé ďalšie stretnutia naznačujú, že krajiny ostávajú v kľúčových otázkach nejednotné.
Len na ilustráciu: na stretnutí s Fredericou Mogheriniovou, ministerkou zahraničných vecí EÚ, reagoval litovský šéf diplomacie Linkevičius na Ficovu kritiku ruských sankcií nasledovne: Ak nezaberajú, netreba ich rušiť, ale posilniť.
Poctivá diskusia
Rozdielov by sa dalo nájsť veľa. V uplynulých dňoch sa však čoraz častejšie ukazuje aj zhoda, minimálne v strednej Európe, na myšlienke spoločnej európskej armády (o zhode na nej však ministri zahraničných vecí EÚ neinformovali) a otvorenejšej, úprimnejšej komunikácie problémov súvisiacich s EÚ.
Pozrime sa teda na tú komunikáciu, úprimne a otvorene.
Diskusii o Európskej únii a o našom členstve chýba v prvom rade poctivosť. Tá v sebe zahŕňa otvorenosť aj úprimnosť, bez ktorých nemožno jasne pomenovať problémy a bez toho sa nedá pohnúť z miesta.
Avšak k poctivosti patrí aj úplnosť, pravdivosť a konzekventnosť. Pretože bez nich ostáva v diskusii priveľa sivých či čiernych miest, ktoré slúžia rôznym dezinterpretáciám, konšpiráciám a rozdúchavaniu nenávisti.
Miestni dobrodruhovia
Práve tu má Slovensko dlhodobo problém. Miestni politici, vládni či opoziční, zľava či sprava, nemajú problém byť kritickí voči Únii, ak to znamená zanadávať si na Brusel. Avšak veľmi vzácne sa objavujú myšlienky dotiahnuté do konca, do dôsledkov. Aj s návrhom riešení, ktoré by mali reálnu šancu.
Napríklad europoslanec a líder opozície Sulík sa preslávil výrokom, že je normálne, ak si každý štát vyberie z EÚ iba hrozienka. Funguje niečo iné v živote (manželstvo, práca, vzťahy) tak, že berieme iba výhody?
Prežila by Únia, keby nové členské štáty iba pýtali peniaze, ale odmietali sa podieľať na prevádzkových povinnostiach? A nepovedali by si jedného dňa aj nemeckí, švédski či holandskí voliči, že je pre nich výhodné z takej únie vystúpiť?
Poctivejšie doťahovať myšlienky by mohol aj Robert Fico. Ak ho straší predstava, že britská premiérka Mayová je pripravená použiť jadrové zbrane, straší ho to aj v prípade Putina? Opýta sa na tento problém najbližšie aj francúzskeho prezidenta Hollanda? Bolo by lepšie, keby sa ich Francúzi aj Briti jednostranne vzdali? Alebo verí, že sa ich vzdajú Rusko a USA?
