Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je publicistka, spisovateľka a riaditeľka Nadácie Charty 77
Na ktoromsi z mítingov v minulom tisícročí aj mňa poradca pre styk s verejnosťou upozornil, aby som svoje tvrdenia uvádzala slovami „Domnievam sa, že...“
Vraj to poslucháči lepšie prijímajú, necítia sa tlačení, unavovaní, nudení faktmi. A vôbec: nebudem ich iritovať. Ľudia sú totiž alergickí aj na premúdrelé ego za mikrofónom.
Veď premúdrelé ego sa ledva znesie v malej homogénnej skupinke. My potrebujeme získať ich súhlas hlavne emocionálne, potom ľahšie presadíme čo treba.
Bola som protivná a neznesiteľná sólistka, stranícky nezaradená, maniak zmysluplných polemík a názorových smečov vo volejbale o veciach verejných. Hneď som sa napajedila: „Predsa nebudem trápne vykladať niečo, čo neviem doložiť presvedčivými faktmi. Ak mám pôsobiť na emócie, môžem zatancovať okolo tyče, nie?!“
Poradca na mňa, evidentne pre tyč, ľútostivo pozrel a zdvorilo ako anglický aristokrat povedal: „Predpokladám, že si nie celkom uvedomujete, že takýto postoj, aj keď pochopiteľne, vychádzajúc z vášho hľadiska, oprávnený, nie celkom v tomto prípade prospeje aktuálnemu zámeru.“
