Danko sa ukazuje ako šikovný aranžér formalít. Najprv protirečil programovému vyhláseniu, keď odmietol koncesie, čo mohlo vyzerať ako „divácky balíček“ od SNS.
Potom predstúpil pred kamery a v rozvláčnom prejave porozprával o priestupkoch poslancov. Vystúpenie prezradilo, že nechávajú fľaky na koberci a „tá poslankyňa, čo si prepytujem, neváhala spustiť nohavičky pred voľbami, teraz chodí v tričku“. Diváci navyknutí na Súdnu sieň a Farmu museli vrtieť hlavami a potom hneď prikyvovať Dankovi, ktorý sa ako nový triedny učiteľ chystal urobiť nápravu.
Do tretice, lebo šéfovi SNS nie je mágia symbolov a ľudovej slovesnosti cudzia, postavil do Národnej rady uniformovanú stráž.
V Dankovej neohrabanej ceste k vplyvu a percentám je čosi roztržité, čo pripomína filmy pre pamätníkov. Jeho snaha dostať politickú scénu do laty, keď sa akosi vymkla štandardom v podobe hysterických reakcií na krízy, extrémistických strán či aktivistických postupov opozície, je smiešna. Na zmeny reaguje len tým, že zdanlivo obnoví starý poriadok a lesk bájnych čias (televíznych pondelkov a svätostánkov).
