V olám sa Abdusami. Abdusami Abdusamatovič Rachmonov. Nie... ďakujem. Dám si vodu a zaplatím si ju sám.
Môj brat je slepý. Teda skoro. Zelený zákal a ťažká vrodená očná porucha, navyše má 18 dioptrií. Nikdy nič neurobil. Ani keby chcel, nemôže. Čakám na neho už šesť rokov. Tento rok v lete nám ho mali vrátiť.
Ten deň sa blížil. Matke sa dokonca polepšilo. Telefonoval som jej a cítili sme, že zase môžeme byť šťastní. Ale 2. augusta rodičom doručili to rozhodnutie... Preto som vás pozval.
Polievku si nedám. Mohlo by v nej byť bravčové. Vy všade dávate bravčové. Možno si časom zvyknem. Nie som nijaký radikálny moslim, ale to viete, odmalička mi opisovali prasatá ako špinavé zvieratá.
Naša rodina nebola prehnane oddaná islamu, tak nejako normálne. Moji predkovia patrili k intelektuálnej elite uzbeckého národa. Mnohí z nich dopadli zle, Stalin totiž chcel stredoázijských intelektuálov vyhubiť a nechať si len otrocky zmýšľajúcu masu. Aj prezident Karimov potreboval skôr poddaných ako občanov. Takmer sa im to podarilo.
Pricestoval som do Českej republiky za dramatických okolností. Nie, neprezradím. Ľuďom, ktorí mi s tým pomohli, by som ublížil. A to ja už nechcem. Stačí, že som zničil vlastnú rodinu.
Nedávno som v Česku získal politický azyl. Čeština mi nejde vôbec, v angličtine som slabý, nerobím takmer žiadne pokroky. Nie, žiaľ, nemám prácu. S kvalifikáciou uzbeckého intelektuála som tu nepoužiteľný. Manuálne zručný nie som. Viete, naša rodina patrila k uzbeckej honorácii po niekoľko storočí. Robil by som čokoľvek, trebárs kuchára, ale nemám na to kvalifikáciu. U vás na všetko chcete papier.
“Zmlátili ma tak, že som im odkýval čokoľvek. Potom ma pustili. Nejaký čas som mlčal ako hrob.
„
Moja duša je ochromená pocitom strašnej viny. Budem pykať. Že nie? Ale áno. A ja sa pykania bojím. Veď strach z mučenia bol tým, čo ma pred šiestimi rokmi vyhnalo z rodnej Buchary.
Vždy som sa dobre učil. Pochádzam z Vobkentu v Bucharskej oblasti Uzbekistanu. Neboli ste tam? Choďte sa pozrieť. Stará kultúra dýcha z každého kameňa. Vobkent založili ešte pred príchodom Arabov do strednej Ázie a máme tiež minaret z roku 1196. Vtedy tieto kraje nikto nepovažoval za zabudnuté, zaostalé a nebezpečné. Tu som sa v roku 1974 narodil.
Všetci muži v našej rodine študovali. Ja som si vybral históriu na Bucharskej štátnej univerzite. A tu sa to začalo. Asi gény alebo čo – jedného deduška popravili v roku 1937, vraj protištátny živel, strýka zavreli, ďalší musel utiecť.
V roku 1992 som zvíťazil na celej fakulte s prácou Budovanie právneho štátu. Vtedy bola aj v Uzbekistane celkom sloboda, vládla eufória zo znovu nadobudnutej štátnosti, mysleli sme si, že teraz sa už boľševické časy nevrátia.
Cítil som sa silný a odhodlaný. Na jeseň nás všetkých povolali na zber bavlny. Ako za sovietskych čias. Učitelia, štátni úradníci, lekári, išli všetci. Presviedčal som študentov, že to je nútenie do otrockej práce bez nároku na odmenu. Vedenie fakulty moju výzvu označilo za protištátnu. Presvedčili ma a išli sme na lán.
Jedna učiteľka tam mala synčeka. Ku konci zmeny ho všetci hľadáme. Matka si trhá vlasy, kričí. Odhádžeme hromadu bieleho páperia a pod ňou bolo telíčko. Udusil sa bavlnou. Rozzúrilo ma to. Vyhlásili sme bojkot zberu. V tej chvíli sme vyhrali. O pár týždňov som musel z univerzity v Buchare odísť.
