Dnešní psychoterapeuti sa musia konfrontovať s takými ťažkosťami klientov, ktoré nemajú až tak mnoho spoločné s duševnými chorobami. Ako laik si myslím, že ide predovšetkým o tieto tri problémy: 1. čoraz intenzívnejšia existenčná neistota; 2. pandemický nárast ľahostajnosti a 3. spirituálne zážitky.
Pokiaľ ide o ten prvý bod, môžeme siahodlho mudrovať, či sú naše časy existenčne skutočne neistejšie ako tie predchádzajúce, alebo sme obeťami akéhosi spomienkového optimizmu.
Veď včerajším svetom zmietali totalitné režimy, vojny, hospodárske krízy. Aj včerajší svet bol neistý. A predsa nejeden pamätník povie: „Ale aspoň nejaké istoty.“
Podoby neistoty
A potom je tu ešte jedna vec. Človek je tvor, ktorý sa dokáže najhoršie cítiť nie v stave krajného ohrozenia, ale práve v bezpečí, pohodlí, blahobyte.
Veď si len porovnajme nespokojnosť, ktorú cítime vtedy, keď po niečom túžime, s nepokojnosťou, ktorá nás opantáva vo chvíľach prebytku. Vraj v čase vojen ľudia páchajú menej samovrážd. Možno ide len o to, že z takých čias máme menej spoľahlivých záznamov.
Vraj v blahobytných krajinách trpí depresiami viac ľudí ako v krajinách biednych. Faktom však je, že v bohatých krajinách majú podrobnejšie prieskumy a žije tam viac psychoterapeutov, ktorých si môžu dovoliť zaplatiť aj duševne zdraví jedinci.
Ale nech už je to akokoľvek, s tými dnešnými časmi (aj z psychologického hľadiska) predsa len niečo nie je v poriadku.
Podľa pápeža Františka pestujeme „kultúru vyhadzovania“. Pápež nemá na mysli len vyhadzovanie odpadkov, ale aj odhadzovanie, vyraďovanie, vytesňovanie, vylučovanie ľudí z normálneho života, znehodnocovanie práce a zmyslu.
Dodávam, že znehodnotenými sa však nestávajú len existenčne ohrozené vrstvy obyvateľstva, ale aj tí „zabezpečení“, tí, ktorí znehodnocujú druhých.
Psychológ Martin Mahler v rozhovore pre český týždenník Respekt pred desiatimi rokmi povedal: „Do léčby přicházejí lidé, kteří jsou úspěšní, mají peníze, dělají kariéru, ale nejsou spokojení. Nemají jasno v hodnotách, nerozumějí si, co vlastně chtějí… Spíš jsou to lidé, kteří navenek nevypadají, že by něčím trpěli. Jsou kompenzovaní, úspěšní, učesaní, v kravatách. Jejich masky se zdokonalily, ale uvnitř někdy řeší problémy hlubokého životního odcizení.“
Títo jedinci, ktorí „nevedia, čo chcú“, prežívajú zrejme pekelné pocity prázdnoty. Vieme si celkom ľahko predstaviť, čo sa stane (a čo sa spustí), keď sa vo funkciách, kde sa rozhoduje o existencii ďalších ľudí, ocitnú títo úspešní, učesaní jedinci v kravatách. Ale aj s nimi musíme súcitiť: aj ich trápi neistota, ibaže trochu iná ako tých, čo denne zápasia o holé prežitie.
“Moderný terapeut môže jedinca dostať z nepríjemných stavov, pomôcť mu, aby ľahšie znášal samotu a odcudzenosť, no nedokáže zaňho vytvoriť prirodzené city, autentické medziľudské väzby, schopnosť plnohodnotne komunikovať, milovať a byť milovaný.
„
Pandémia ľahostajnosti
Psychoanalytik Martin Mahler hovorí, že: „Dneska se setkávate s lidmi, kterým nejprve musíme pomoct zpevnit jejich samotné já, a teprve pak se můžete zabývat jejich neurotickými problémy.“
Podľa Mahlera psychoterapeut musí začínať svoju prácu s klientom na primitívnejšej psychickej úrovni. Jedna z „divokejších“ reinkarnačných teórií tvrdí, že duchovný svet nemá dostatok duší pre také množstvo tiel, aké dnes pobehuje (a ďalej sa rodí) vo svete. Preto sa môže stať, že niektorým telám sa buď „neujde“ duša vôbec, alebo sa o ňu musia deliť s inými telami, čiže planéta sa hmýri miliónmi tiel s neucelenou, nehotovou dušou.
