Autor pôsobí v Komenského inštitúte
Školstvo nám zomiera. V našej kultúre je smrť stále tabuizovanou témou, o ktorej sa nepatrí hovoriť. Aj o umierajúcom školstve sa snažíme mnohokrát rozprávať opatrne a tak, ako keby sa nás netýkalo.
Odmietame vidieť, ako speje ku svojmu koncu, a silou-mocou sa držíme posledných záchvevov života v mŕtvej škole.
Psychologička Elisabeth Kübler-Rossová sa dlhé roky venovala umierajúcim ľuďom a na základe svojich pozorovaní vytvorila model piatich fáz umierania. Školstvo je umierajúci pacient. Preto aplikovanie výskumu Rossovej aj na školstvo môže byť zaujímavé na pochopenie, ako z mŕtvej inštitúcie môže vzniknúť niečo životaschopné.
Kübler-Rossová hovorí o prvom štádiu zomierania ako o fáze popierania. Ešte pred niekoľkými rokmi mnohí odmietali pripustiť, že školstvo u nás kolabuje a zlyhávajú mu dôležité životné orgány. Boli sme presvedčení, že školstvo možno umiera v okolitých krajinách, ale u nás žije a darí sa mu dobre. Nie je predsa možné, aby dostalo infarkt.
Časť ľudí, ktorí neprekonali túto fázu, stále nostalgicky spomína na socializmus. Pozabudli, koľko neslobody, pretvárky a hlúpostí sa v totalitnom školstve urodilo. Túto fázu má väčšina spoločnosti podľa všetkého za sebou. Málokto popiera, že školstvo je na tom skutočne zle a dýcha z posledných síl.
Výkriky hnevu
V druhej fáze sa objaví hnev. Je to pochopiteľné, množstvo úradníkov, učiteľov, ale aj rodičov je zmätených, čo sa to deje.
Škola, ktorú poznali a boli jej súčasťou, sa pomaly blíži k rozkladu. Boli zvyknutí, že učiteľ stojí pred tabuľou a diktuje poznámky, bifľujú sa poučky a celé pasáže učiva, ktoré je zbytočné už od momentu, ako sa dostalo do učebnice.
