Autor je je profesorom medzinárodnej politiky na Tuftsovej univerzite.
Prvý epizódny výstup mal v primárkovej diskusii Demokratickej strany medzi Hillary Clintonovou a Berniem Sandersom, ktorý jej vynadal za to, že sa občas rozprávala s bývalým ministrom zahraničia Henrym Kissingerom.
Sandersovi prívrženci vzápätí tlačili tento motív až do krajnosti, pričom vytvorili niekoľko príbehov, ktoré však priniesli chabý efekt vo voľbách.
Potom v máji sa rozšírili správy, že Kissinger sa stretol s Donaldom Trumpom. Trump neskôr povedal, že tieto rozhovory nijako nezmenili jeho názory v žiadnej otázke. Dodal tiež, že Kissinger prijal postoj tohto realitného polo-magnáta ohľadom zahraničnej politiky, čo sám Kissinger kategoricky poprel.
Napokon, keď ďalší poprední republikánski hráči v zahraničnej politike vystúpili proti Trumpovi, rozchýrilo sa, že kampaň Hillary Clintonovej tvrdo pracuje, aby si zaistila Kissingerov súhlas a podporu.
To vyprovokovalo ďalšiu silnú reakciu z ľavice (a ducha z pravice) a akoby symbolizovalo ich obavy z nahlodania vplyvu na Clintonovú: „Tvrdošijná honba pani Clintonovej za republikánskymi hlasmi veľmi štve hlavne pokrokových ľudí a zdôrazňuje nejednotnosť v rámci Demokratickej strany, aj keď považujú víťazstvo za pravdepodobnejšie. Šomrú nad jej dychtivým propagovaním podpory veteránov vlád Georgea W. Busha a Reagana. Nahlas sa starostia, že Henry Kissinger, o ktorom Clintonová často hovorí s citom, by mohol byť ďalší na rade.“
Prečo dráždi?
Teraz môže nastať okamih, keď skúsení čitatelia citliví na kazisvetské zásahy očakávajú búrlivú obhajobu bystrosti Kissingerovej zahraničnej politiky. No, budú sklamaní.
