"P rezervatív na mrkvu? Tak prečo nie naozaj!“ zakričí mladík a vyzlečie si nohavice. V sále zašumí. Väčšina divákov si myslí – niektorí dúfajú –, že skončí pri nohaviciach a slipy zostanú namieste. Mýlia sa.
Mladý herec stvárňujúci ruského stredoškoláka sa otočí k publiku chrbtom a stiahne si aj slipy. Má pevný zadok, konštatuje niekoľko dám. Ani pri zadku neskončil. Venjamin, tak sa študent volá, sa prudko obráti čelom k divákom. Tí zhíknu. Venjamin má v jednej ruke Bibliu, z ktorej neustále cituje, a druhou si zakrýva lono. Číta zo svätej knihy, kričí, nadáva učiteľke biológie, ktorá sa snažila žiakov naučiť aplikovať prezervatív na mrkvu, čo Venjaminovi pripadá hnusné, nemravné a odporujúce ruskej tradícii.
Posolstvo je jasné. Režisér nemá rád ani fanatických veriacich, ani fanatických ateistov.
Prišiel do Prahy s povesťou geniálneho ruského divadelného i filmového režiséra. Ale zároveň provokatéra, politicky angažovaného umelca, uvedomelého občana, ambiciózneho a cieľavedomého muža v najlepších rokoch. Kirill Serebrennikov si je vedomý svojich schopností, popularity, slávy a dáva najavo, že ho novinári už trochu nudia. Nakoniec držiteľ mnohých medzinárodných ocenení, miláčik ruského publika aj uznávaný kritik ruských pomerov srozhovorom súhlasil.
Hra nemeckého autora Maria von Mayenburga (M)učeník, s ktorou teraz cestujete po Európe, nie je pôvodne o Rusku. Vo vašom podaní vyzerá ako jednoznačný politický apel...
„Zatiaľ čo v Berlíne tá hra ide ako abstraktný kus o tom, čo by bolo, keby sa stalo toto a toto, v Rusku je to ostrý kritický politický pamflet. Myslím, že každý si v nej nájde inú podobu pálčivého problému, spočívajúceho v konflikte medzi veriacimi a neveriacimi, v zostrení klerikalizmu, strate povedomia o viere...“
Nie ste práve obdivovateľom Vladimira Putina a obľúbencom Kremľa. Nechceli ste napríklad po ruskej okupácii časti Gruzínska v roku 2008 chodiť po Moskve v tričku s nápisom Som Gruzínec?
„Veď som aj chodil! Vidíte! Vôbec nič sa mi nestalo. Poviem vám, čo chcete počuť. Samozrejme, že na nás sú vyvíjané rôzne tlaky. Ale to bolo a je vždy a všade.“
Pre umelca je možno aj taký tlak inšpiratívny...
„Nie je. Umelec nijaký tlak pri svojej tvorbe nepotrebuje.“
Nie je to náhodou tak, že aj najväčšie svetové diela vznikli z autorovho veľkého utrpenia?
„Umelcom sa pracuje dobre tam, kde je nejaký konflikt. To áno. Ale inak nie som priaznivcom múk a utrpenia. Myslím, že človek sa narodil, aby bol šťastný.
Je pravda, že umelec je predurčený aj na to, aby reflektoval ostré otázky. V Rusku máme každý deň novinu, ktorá by mohla byť motívom nového predstavenia. Trebárs nová ombudsmanka. Matka šiestich detí Anna Kuznecovová. Táto žena sa preslávila tvrdením, že bunky v maternici majú pamäť. A že tá maternica si pamätá, koho tam kedy jej majiteľka pustila. Ak žena mala v minulosti viac náhodných partnerov, veľmi zle to vraj ovplyvní dieťa. Vidíte, aké zaujímavé javy v Rusku máme.“
Pred pár rokmi ste povedali, že Rusko je krajinou nezrušeného otrokárstva... Platí to ešte?
