Autor je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Stretnutie vrcholných politikov Európskej únie v Bratislave je úspechom slovenskej diplomacie, ktorý si zaslúži aj opakovanú pochvalu. O to viac, že bude neformálny, a teda diskusia môže byť viac otvorená, neobmedzovaná presným zoznamom hlasovaní, ktoré by musela Rada EÚ stihnúť.
Vhodné je aj načasovanie. Na kontinente sa usadila atmosféra, ktorej vyvrcholením je, aspoň nateraz, hlasovanie Británie o vystúpení z Únie a silnejúce extrémistické, protieurópske politické sily na jej východnom aj západnom krídle. Aj preto však nestačí len rozprávať sa o diagnóze, ale načrtnúť aj riešenia a riziká, ktoré vyplývajú z nečinnosti.
Bez prehnaného pesimizmu si treba s chladným rozumom povedať, že v stávke nie je nič menej ako prežitie EÚ a mier na kontinente, ktorý má ešte stále živých pamätníkov najotrasnejšej vojny v dejinách. Ako na to v ére, ktorá neuznáva fakty, ale pocity?
Lov na porazených
Americký spisovateľ Keyes to nazval postpravdivá (post-truth) éra, anglický sociológ Colin Crouch hovorí o postdemokracii. V kampani pred britským referendom sa zas ujal názov postfaktuálny svet. S dnešnými problémami majú spoločnú črtu: prevahu emócií nad argumentáciou.
“Európa potrebuje lídrov. Politikov, ktorí chcú viesť, majú vízie, alebo aspoň myšlienky, a neboja sa ich presadiť. Slovensko je však plné politikov, ktorí nasledujú. Nemuseli by aspoň prekážať.
„
V každej členskej krajine je totiž časť spoločnosti, ktorá má pocit, že pre zmeny, ktoré priniesla globalizácia a neoliberalizmus (najmä reformy často spájané s integráciou do EÚ), sa ocitajú na strane porazených. Ľudia, ktorým bolo pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi povedané, že sa už čoskoro budú mať lepšie, sa však dnes cítia opačne.
Áno, je to subjektívne, ale to je podstata pocitov. Títo ľudia boli však tak dlho opakovane klamaní a sklamaní, že tzv. tradičným politikom jednoducho neveria.
Práve to spája brexit so Zlatým úsvitom (ale aj Syrizou) v Grécku, a prakticky celou našou politickou scénou. Veľmi šikovne sa využívajú pocity porazených a sklamaných (napr. korupciou, neriešením rómskeho problému, ekonomickou transformáciou).
Strata rovnováhy
Tento stav sa často porovnáva s tzv. zlatou triádou, rozkvetom demokracie, ktorý Západ poznal od druhej svetovej vojny do 70. rokov. Napriek prianiam mnohých sa však do minulosti vrátiť nevieme.
Je však možné pozrieť sa, čím bola najlepšia éra demokracie charakteristická a zobrať si z nej ponaučenie.
