Autor pôsobí v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a na Katedre politológie UK
Píše sa rok 2030 a Slovensko zvoláva do Bratislavy stretnutie členských krajín, aby diskutovali o vzťahoch Európskej únie s Veľkou Britániou.
Britskí občania sa už v roku 2016 rozhodli Úniu opustiť, no rokovania o praktickej spolupráci medzi Bruselom a Londýnom má zavŕšiť historicky druhé slovenské predsedníctvo v Rade EÚ.
Aj takto môže vyzerať realita európskej politiky o necelých štrnásť rokov.
Bude to trvať roky
Britský odchod z EÚ naštartoval politickú debatu o prioritách a mantineloch európskej integrácie, no dohody, ktoré v praxi menia charakter európskeho projektu, sa zvyčajne rodia dlhé roky.
Pripomeňme si, že Británia sa usilovala o vstup do Európskych hospodárskych spoločenstiev (EHS) už koncom 50. rokov minulého storočia. Po dvoch odmietavých verdiktoch Francúzska Briti získali členstvo v EHS až v roku 1973.
Podobnú časovú skúsenosť máme u nás doma. Československo začalo rokovať o asociačnej dohode s EHS v roku 1990, no Česko a Slovensko sa už ako samostatné republiky stali plnoprávnymi členmi EÚ v máji 2004. Predstava, že Veľká Británia začne fungovať mimo spoločných európskych pravidiel v momente, keď ukončí rokovania o formálnom vystúpení z EÚ, povedzme, už o pár rokov, je nereálna i nebezpečná.
Nereálna je preto, lebo dohoda o odchode z EÚ nevyrieši budúce vzťahy Londýna a Bruselu. A nebezpečná preto, lebo to, čo Únia a Británia potrebujú, je práve podrobný návod, ako fungovať spoločne bez záväzkov členstva v EÚ.
Príťažlivosť európskej integrácie pre členov i susedov EÚ sa totiž historicky spája so zmluvami, ktoré detailne opisujú politickú a hospodársku spoluprácu štátov. Nie náhodou vo vzťahoch, kde takéto zmluvy aktuálne chýbajú, ako v prípade EÚ a Ruska, je ťažké komunikovať spoločným politickým jazykom či plánovať obchodné, investičné alebo spoločenské projekty.
Nielen brexit
Diskusia o brexite a jeho dôsledkoch otestuje, ako úspešne dokáže EÚ naďalej bojovať o systém medzinárodných vzťahov, ktorý stojí rozhodujúcou mierou na vopred dohodnutých pravidlách. To posledné, čo Únia potrebuje, aby udržala základný poriadok medzi 27 členskými štátmi, sú neriadené politické prekáračky s budúcim britským susedom.
EÚ sa musí voči Británii vymedziť silou vlastných rozhodnutí a chrániť dlhodobé výdobytky integrácie, ako sú slobodný pohyb občanov či kapitálu v rámci Únie.
