Autor je analytikom českého think-tanku Európske hodnoty
Komplexné a zložité vzťahy Turecka a EÚ siahajú až do roku 1963, keď došlo k podpisu asociačnej dohody s Európskym hospodárskym spoločenstvom, predchodcom dnešnej EÚ.
A nič ich necharakterizuje lepšie ako fakt, že až v roku 2005 sa začali prístupové rozhovory. Spätne sa dá povedať, že niekoľko prvých rokov po nástupe AKP Recepa Erdogana predstavuje vrchol spolupráce Turecka a EÚ. Ale vzápätí prístupové rozhovory uviazli na mŕtvom bode a vzájomné vzťahy taktiež stagnovali.
Sklamanie v Ankare
S neúspešným pokusom o prevrat sa naplno prejavili všetky ťažkosti a predovšetkým vzájomné nepochopenie. Predstavitelia štátov EÚ podceňovali nebezpečenstvo, ktoré puč predstavoval, a ich verejne deklarované - akokoľvek oprávnené - obavy z následného vývoja boli formované predovšetkým kritickým postojom k súčasnému prezidentovi, ktorý premenil krajinu na neliberálnu demokraciu.
Táto kritika bola v Turecku vnímaná ako pokrytectvo, uplatňovanie dvojakého metra, ako rezignácia Európy na vlastné princípy a hodnoty alebo ako prehliadanie záchrany tureckej demokracie, ktorá upadá s postupom tureckej normalizácie pod dohľadom prezidenta Erdogana.
Hovorca tureckého prezidenta uviedol, že v prípade úspešného prevratu by došlo k podobnému scenáru ako v Egypte, keď sa Západ zmieril s vojenským prevratom a uznal maršala Sísího za prezidenta. Neskôr pre server Politico dokonca napísal, že EÚ riskuje stratu Turecka, a vyjadril všeobecne vnímané sklamanie z reakcie EÚ.
Explicitne tiež uviedol, že významná dohoda Turecka a EÚ o migrácii sa musí udržať udelením bezvízového styku tureckým občanom. Táto dohoda predstavuje v súčasnosti kľúčovú otázku budúcnosti vzájomných vzťahov. To by nemalo byť brané na ľahkú váhu, pretože opakovane sa podobne vyjadril aj prezident.
“Únia by nemala úplne rezignovať zo svojich princípov. Pre vzájomné vzťahy je zásadné obmedziť autoritárske tendencie Erdogana a udržať zvyšky tureckej demokracie, pretože opačný trend by poškodil aj záujmy EÚ.
„
Problém s vízami
Táto dohoda, respektíve otázka víz predstavuje zásadný problém vo vzťahoch Únie a Turecka. A to napriek tomu, že sa o liberalizácii vízovej politiky hovorí už od roku 2012, keď vtedajší eurokomisár Štefan Füle predstavil tzv. pozitívnu agendu, a už v roku 2013 byla podpísaná dohoda o udelení bezvízového styku.
Tu leží kameň úrazu. Prezident Erdogan odmieta pripustiť, že súčasťou tejto dohody bolo aj 72 podmienok, ktoré krajina musí plniť, aby skutočne došlo k liberalizácii víz. Dohoda z marca tohto roku síce urýchlila dátum prípadného udelenia bezvízového styku, ale nikdy nedošlo k zmene podmienok, ktoré sa na toto rozhodnutie viažu.
Turecko stále nespĺňa päť posledných podmienok a predovšetkým otázka reformy protiteroristickej legislatívy je pre autoritárskeho Erdogana vylúčená. Tento zákon je dôvodom, prečo je v krajine extrémne vysoký počet väznených novinárov, akademikov i ďalších kritikov súčasného prezidenta. Tento zákon umožňuje zatýkať podozrivých aj za „propagáciu alebo podporu terorizmu“, ktorá je často interpretovaná veľmi flexibilne.
