Autor je technik a spisovateľ
Nie je to tak dávno, čo sme vďaka internetu mohli takmer v priamom prenose vidieť skutočnú poľovačku na členov redakcie Charlie Hebdo v Paríži so skutočnými zbraňami. Nik z obetí nemal dvanásť životov, aby vstal a pokračoval v satirickej tvorbe.
Vzniesla sa vlna na podporu časopisu a bola veľkým vzdorom proti násiliu, za ktorým stála tak trocha krivkajúca sloboda tvorby.
Satira má zaiste triafať aj zosmiešňovať, má poukazovať aj na to, že niektorá vznešenosť je prázdnou bublinou. Ak toto poslanie satiry vznešení nechápu, prestávajú byť vznešenými a začínajú sa približovať k autoritárskym postavám. O to viac dôvodov na novú a novú satiru na ich účet.
Čo si však počať so satirou, ktorá sa cíti vyprázdnená, preto vstupuje do tabuizovaného priestoru? Keď už bolo zosmiešnené všetko, čo stálo za reč, a fluidum autorskej odvahy a ostrovtipu vyprchalo?
