Pre mňa ako pre niekoho, kto sa živí tým, že rozmýšľa a píše o strednej Európe (vrátane Slovenska) v angličtine, bol toto zvláštny týždeň. Ako sa blížil bratislavský summit, postupne sa moji zamestnávatelia menili z trochu zvedavých na to, čo hovorím, na veľmi zvedavých.
Na jednej strane, bolo to dobré. Stredná Európa a visegrádska skupina so Slovenskom sa dostali na titulné strany. Na druhej strane to tiež znamenalo, že mnoho ľudí písalo, vysielalo a hovorilo o regióne a väčšina týchto analýz bola odradzujúca.
Nie pre samotné závery, ale preto, že len málo z tých, ktorí tieto závery vytvárali, sa niekedy seriózne zamysleli nad strednou a východnou Európou (alebo aspoň nie v posledných desiatich rokoch).
Ide o takzvaných odborníkov na európske záležitosti, z ktorých len niekoľkí mali naozaj čo podnetné povedať o situácii v tejto časti kontinentu. Najväčším šokom - a problémom – nebolo, že ľudia región nepoznajú, ale že písali a vyjadrovali sa, ako keby ho poznali. Bola to klasická ukážka toho, keď sa vytvárajú mýty a potom sa prezentujú ako fakty.
