Bolo to dosť tiché leto v rámci európskeho projektu. Prázdne jesenné ulice Bratislavy okolo piatkového summitu akoby podčiarkli, že nikto na kontinente si ani potom veľmi neotvoril ústa (áno, okrem utáraného Miloša Zemana a Jeana-Clauda Junckera, predstaviteľov dvoch strán najdráždivejšej európskej mince).
Veľa vaty sa v piatok v Bratislave počulo, samozrejme, o „kritickej situácii“ v Európe a o potrebe „riešení“ a „brutálne úprimných“ rozhovorov pri ich hľadaní. Ale ako vie každé dieťa, keď takto rozprávajú rodičia, znamená to, že sa ešte nerozhodli zakročiť a vyplieskať nezbedných, ešte je čas sa vyblázniť.
Európska únia je akoby v slepej uličke. Bojí sa „brutálne úprimne“ rozprávať – aj keď práve to je nevyhnutné, aby nastal prelom pri nezhodách –, lebo nechce riskovať zdanie nejednotnosti v chúlostivej situácii tesne po brexite.
Bojí sa zásadne aj konať, lebo Taliansko má zanedlho kľúčové ústavné referendum, ktoré rozhoduje o budúcnosti vlády Mattea Renziho, kým Nemecko, Holandsko a Francúzsko čakajú voľby v roku 2017 pod tlakom silnejúcich pravicovopopulistických strán.
