Autorka je predsedníčka Živeny, spolku slovenských žien.
Nemáte už toho dosť? Tých neustálych a dosiaľ neplodných debát, ako by mala vyzerať ďalšia zásadná reforma slovenského školstva? Nezdá sa vám, že to začína pripomínať zlý akčný film, natočený za pár grošov, kde zo scenára, réžie i strihu a hercov priam trčí provinčnosť bez ohľadu na bombastickú reklamu?
Scenárov reformy je požehnane, ale ich kvalita je otázna, ministri ako režiséri spektákla zmeny v školstve sú bezradní a nepripravení, ale tých rečí okolo. Ja mám toho už dosť!
Kto nesie zodpovednosť?
Zovšadiaľ sa na nás valí jediná diagnóza – katastrofa! Jedni chcú reformy ako vo Fínsku, druhí snívajú o návrate pred rok 1989, tretí už roky bezradne nariekajú, ministri sa nám menia rýchlejšie ako špinavé ponožky, učebnice zase vraj nie sú, vyčerpaní učitelia protestujú čím ďalej, tým častejšie a všetci máme problém pochopiť, o čo sa vlastne hrá v tomto filme.
Pedagogickí pracovníci sú zavalení meniacimi sa predpismi a stonajú pod horami papierov, na obzore sa objavujú neustále nové nádeje na lepšie výplaty, ale pomaly a isto sa dostávame v tejto dôležitej časti štátnej politiky a štátnej zodpovednosti do extrémnej situácie. Štrajky, protesty, výkriky nespokojnosti, rozhorčené médiá a chabé výsledky našich žiakov v porovnávacích testoch.
Možno na schladenie vášní by sme si mohli pripomenúť, ako vyzerali základné a stredné školy, do ktorých sme za komunizmu chodili my. Čo za klamstvá sme mali v učebniciach, koľko času sme strávili na zemiakových brigádach a ako nás francúzštinu učila pani, ktorá bola o jednu lekciu pred nami.
A predsa aj v mojej generácii je veľa skvele vzdelaných odborníkov i zručných manipulátorov. Bez ohľadu na nekvalitu vyučujúcich a vyučovania. Ako je možné, že sme tie časy mnohí bez ujmy prežili? Je to s úrovňou vzdelávania v školách naozaj také dramatické? Horšie ako pred 30 rokmi?
Dobre, jeden príklad z posledných dní.
