Ak sa pozrieme do prehistórie bratislavského summitu, tak bol vymyslený ako fórum, kde politici ukážu cestu von – respektíve vpred – zo zmätku vyvolaného brexitom. Ani po transformácii na všeobecnejšie „premietanie o budúcnosti EÚ“ však nikto žiadnu z ciest neukázal.

Jean-Claude Juncker napríklad zistil, že jedna vec je licitovať na brexit z Bruselu tým, aby všetci neeuroví členovia prijali urýchlene euro, a celkom iná je zopakovať návrh na Hrade či na lodi.
Visegrádu, ktorý podujatie použil na zdôraznenie svojej osobitosti (odstredivosti), zase došlo, že vyhlásenia o delimitácii právomocí z Bruselu do vlasti sú skvelé ako piár formátu V4, ale úplne nanič vo formáte E27.
Nahliadnutie, že najkonštruktívnejšou európskou politikou je obchádzanie trecích plôch, je jeden pozitívny prínos summitu. Väčším prínosom by bola konzekvencia, ktorá logicky vyplýva, teda zrieknuť sa na národných scénach Únie ako univerzálnej výhovorky a vinníka všetkého zla. To je totiž zásadná príčina, prečo voliči začínajú mať EÚ plné zuby.
