Autorka je analytička Euractiv.sk
Lídri sa v piatok večer po bratislavskom summite rozpŕchli, rozpačitosť ostala. Otázka, na čo to bolo dobré, je legitímna a jednoznačná. Odpoveď už menej.
Iste, časy a situácia by možno zniesli aj väčšiu rozhodnosť ako tú, ktorú nachádzame v texte bratislavskej deklarácie. Na druhej strane, aj keď Únia v Bratislave neposkočila dramaticky dopredu, podarilo sa jej aspoň na chvíľu sa nadýchnuť. Základná rada v každej kritickej situácii predsa znie – zhlboka sa nadýchnuť a počítať do desať.
Dôvera v Únii za posledné roky, v tom ostatnom asi najviac, trpela. Kto je na vine je iná debata. Pre niekoho sú to tí, čo kašlú na pravidlá, pre iných tí, ktorí na nich bazírujú bez ohľadu na dôsledky. Prípadne je to od reality odtrhnutá Európska komisia, naivná Merkelová alebo populistická stredná Európa.
Summit? Good idea
Či už neplatí nič z tohto, alebo trochu všetko, chýbajúca dôvera je problém. Úniu nedržia pohromade a funkčnú len zmluvné záväzky a legislatívne postupy, ale na medzivládnej úrovni najmä krehká sieť ochoty udržiavať EÚ v politickej kondícii napriek občasnej frustrácii z partnerov sediacich za stolom.
Môžeme špekulovať, aké motivácie a očakávania boli za „Good idea, Slovakia“ - urobme si summit. Nápad sa datuje ešte pred britské referendum. Nemusíme však špekulovať pri konštatovaní, že nevyriešil ani brexit, ani migráciu, ani nenašiel všeliek na stav ekonomiky a súvisiace sociálne jazvy.
Ktokoľvek, kto niečo také očakával, buď nevie o európskej politike vôbec nič, alebo má problém s manažovaním očakávaní, prípadne oboje.
