Bola to najkrajšia ruská politička. Možno ešte stále je, aj keď má po šesťdesiatke. Borí predstavy o Ruskách ako o sekerníčkach v teplákoch, ktoré dokážu pokladať na Sibíri koľaje, alebo naopak ako o nafintených a nevkusne zmaľovaných vyzývavých samičkách bez vkusu a súdnosti.
Ella alebo Ellinka, ako jej hovoria priatelia, je skromná, pekná, upravená, okatá a úprimná za každých okolností.
Predsedníčka
„To nemôžeš takto hovoriť,“ šepkala jej kolegyňa poslankyňa s trvalou a prísnym výrazom. Stála som obďaleč a čakala, až sa Ella Alexandrovna uvoľní a odpovie mi na pár otázok. Vždy bola absolútne otvorená. Netaktizovala, nevytáčala sa, dívala sa mi priamo do očí. Rozčuľovala sa, niekedy aj nejaká tá slza kvapla, ale myslím, že neklamala.
„Veď to tak je!“ vzdorovala svojej politicky korektnejšej kamarátke. Keď vystúpila pred pár minútami v Štátnej dume na tému vojna v Čečensku a hovorila o zabitých ženách a deťoch, muži poslanci obracali oči stĺpkom, ženy sa znudene pudrovali a Ella, Ellinka sa rozplakala.
„Ale je to strašne netaktické a poškodzuješ seba i druhých!“ naznačila skúsená poslankyňa to, čo si o Elle Pamfilovovej mnohí mysleli. Je naivná až hlúpa.
Ten rozhovor sme vtedy urobili a potom ešte mnohokrát. Nikdy nechcela text pred publikovaním autorizovať.
Dnes má táto rozporuplná žena šesťdesiattri a na svoj vek rozhodne nevyzerá. Len má oveľa utrápenejšiu tvár ako pred dvadsiatimi rokmi, keď ešte verila, že vzdorovať silnejšiemu má cenu. V nedeľu jej tvár spoznal celý svet – ako predsedníčka ruskej Ústrednej volebnej komisie riadila parlamentné voľby tak, ako jej velilo svedomie a prezident Vladimir Putin.
Majsterka
Narodila sa v Uzbekistane. Vyštudovala Moskovský energetický inštitút, ale keď ako majsterka vysokým hláskom vydávala pokyny robotníkom závodu na výrobu sovietskej elektroniky, nikto ju nebral vážne. Väčšiu autoritu si vybojovala až ako predsedníčka odborovej organizácie. Pochopila, že je predurčená na politickú, nie elektronickú kariéru.
“S blonďavou šticou a pohľadom Johanky z Arku vtedy naozaj bola svetlom na konci tunela.
„
A v apríli 1985 hrdo a s hlavou vztýčenou vstúpila do Komunistickej strany ZSSR. Neskôr rovnako hrdo vysvetľovala, že v čase začínajúcej glasnosti a perestrojky sa do strany neliezlo pre kariérny postup, ale bola to výzva a možnosť bojovať za demokratizáciu boľševického režimu. Pravdepodobne to myslela úprimne. Ako vždy.
Prvýkrát sa do zákonodarného zboru dostala v roku 1989. Ako poslankyňa zjazdu ľudových poslancov zdvihla ruku za zrušenie 6. článku sovietskej ústavy o vedúcej úlohe Komunistickej strany ZSSR, za zrušenie moratória na štrajky a ako levica bránila prezidenta Michaila Gorbačova, keď sa mu poslanci snažili vysloviť nedôveru. S blonďavou šticou a pohľadom Johanky z Arku asi naozaj bola svetlom na konci tunela.
Úplne najväčšiu bitku zviedla vo chvíli, keď sa rozhodla zbaviť papalášov ich privilégií, dávok, poukážok do špeciálnych obchodov, luxusných sanatórií, práva na a chladničku bez vystávania v rade. Nomenklatúra sa zaprela a označila ju za šialenú.
„To nemôžeš predsa takto, Ellinka,“ hovorili jej v kuloároch kolegovia poslanci. Ella, Ellinka 23. júla 1990 vystúpila z komunistickej strany a zdalo sa, že buď o nej už nikto nikdy nebude počuť, alebo ju čaká veľká kariéra. To druhé sa stalo realitou.
Ministerka
Nemá rada na seba upriamených intelektuálov, neznáša úradníkov nevšímavých k ľudským osudom, odpor v nej budia zbohatlíci a tupí generáli. Keď prišla s nápadom, aby vybavenie kancelárií bývalých členov ústredného výboru komunistickej strany bolo odovzdané do škôlok, tí, ktorí práve do uvoľnených mäkkých kresiel zasadli, si klopali na čelo. Plakala, dupala a dosiahla svoje.
V roku 1991 mala tridsaťosem rokov. Jegor Gajdar, reformný predseda ruskej vlády, si ju vzal do tímu ako ministerku sociálnej ochrany. Zbožňovala ho. Verila mu. Aj on ju mal rád. Jeho námestník Gennadij Burbulis o Elle vtedy povedal: „Je krištáľovo čistá a absolútne nezištná.“
