Ako má byť Únia bližšie k ľuďom, má s nimi chodiť na vyprážaný syr alebo na futbal, alebo má s nimi spávať a pozerať seriály, alebo sa s nimi hádať ráno pri raňajkách o tom, kto zavedie deti do školy?
Poznáme blízkosť štátu, nepríjemnú, za hranicou intimity, keď príde oznámenie, že vám prvýkrát v živote štát niečo vráti, preplatok zo zdravotnej poisťovne, nemôžete tomu uveriť, niečo sa určite pokazilo, radosť trvá pár dní, nie zo zanedbateľnej sumy, ale z princípu, no druhý list vás vyvedie z omylu, pomýlili sa a máte vlastne nedoplatok, opäť niečo dlhujete, zaplatíte, aby ste mohli čakať na diagnostiku dva mesiace, rehabilitáciu tri, kúpele rok a hovoríte si, že možno by štát nemusel byť tak blízko k ľuďom, radi by sme ho videli z väčšej diaľky, alebo, aby vás inštitúcie videli z bezpečnej vzdialenosti, občas si vás nevšímali alebo nevedeli o vás.
Na križovatke
Ako byť teda bližšie k ľuďom a zároveň sa k nim nenasťahovať a chrániť hranice a rušiť roaming a trvať na rovnakej mzde pre vyslaných pracovníkov a zariadiť, že do polovice sveta nepotrebujete víza a do druhej aj tak necestujete pre ebolu a terorizmus?
“Budúcnosťou Európy nemôže byť iba okolnosťami vyvolaná dohoda na ochrane hraníc ani spoločná azylová politika.
„
Kde je miera každodennosti a kde sa začínajú vízie, ktoré by sme tiež chceli my Európania, vychovávaní na náboženských víziách a politických víziách a ideologických víziách a eurovíziách?
Vie dnes v Európe niekto, ako by mala Únia vyzerať bez toho, aby vyzerala tak, ako nechceme, aby vyzerala, ako by mala riešiť aj ceny benzínu, aj kolonizáciu asteroidov, ošéfovať si kvalitu pláží aj klimatické zmeny, financovať rýchlovlaky a zároveň myslieť na to, čo bude s Čínou a Ruskom a ako sa postaviť k severokórejským jadrovým testom a čo prímerie v Aleppe a ako naložiť s Islamským štátom a do toho rýchlo zabezpečiť, aby neschopné stredoeurópke krajiny mohli naďalej riešiť svoju nezamestnanosť tým, že budú exportovať do Spojeného kráľovstva generácie gastarbeitrov?
