Ahoj, Peťo,
dnes ráno sa mi stalo čosi úžasné. Zobudil som sa s hudbou v mysli. Sympatickou, takmer symfonickou, znela vzdialene, bez nánosov a mylných muzikantských názorov, čistá, pokojná, dalo sa sviežo začať deň.
Konečne nikto nedirigoval, nehral, nespieval, v podstate žiadne tóny, akordy, skrátka – od rána modré nebo a prečo teda hudba, keď som nič nepočul? Neviem, ako najlepšie nazvať haldu pozitívneho citu vo svojom vnútri, keď som taký muzikálny.
Všedné dni bežia pomerne všedne, opakujú sa takmer vo všetkom. Vstávam a líham na stisk poweru a medzitým len zbytočné slová, končiace v pahrebe. Vŕta mi už dávno v hlave, ako vedome na to ísť, aby sa mi takéto rána občas vracali, určite by som sa im už venoval večer a na sklonku dňa by som si ich pekne nachystal.
Príjemnou únavou by som vybil prebytočné napätie, tučnou tlačenkou by som sa v bruchu neťažil, výkon svojho mimoriadne výkonného procesora by som prepol na niečo pekné a to by ma voviedlo do tajomna vlastnej snovej fotokomory. V nej by som si vyvolal čiernobiely obrázok, ktorý by ma hladkal po koži a pomaly by som cítil, ako do mňa vteká vyrovnaný nočný prúd.
Chutí celkom inak ako denný - od steny k stene hekticky rozkolísaný. Nasal by som z neho sladkú najharmonickejšiu telenovelu, akú svet pozná, prikázal by som sebe samému nič neriešiť, neplánovať, len by som nasával a nasával lipový čajík, v ktorom by som si močil rožťok ľahulinkej večere.
Ťukol by som po displeji, ktorý by v predzvesti nádherného sna odpovedal zelenomodro neónovým pípnutím. Znelo by to ako taká fanfára, ako keď do lóže zlatej filharmónie na večerný koncert zavítajú kráľovná a kráľ.
Bol by to signál na začatie programu, ktorý by bol poskladaný zo zvukových básní pokoja. Programová príprava takejto noci a tým aj milého rána by svietila sugesciou pomaly padajúcich knôtov dohárajúcich viečok a postupného relaxu všetkých mojich pamätí, obvodov a unavených mechaník.
“Unavení líhame, zlámaní vstávame, nemáme čas načrpkať benzínu z rýdzeho prameňa citovej rafinérie.
„
Moje telo by postupne a pomaly vplávalo do prístavného transcendentna bez búrok, moja premyslená sugescia by ma za ruku priviedla k začiatku konca dňa v mäkkých voňavých perinkách ako jedno šťastlivé dieťatko.
Dokonca, keby som v sebe našiel trochu miesta, pred uložením do kolísky by som sa aj k anjelikovi strážničkovi pomodlil, aby mi pomáhal postupne dolievať životodarnú kapacitu do zdroja. Vypol by som príbuzných prihlásených priateľov.