Autor je pedagóg a publicista
Patrí k folklóru domorodej politiky, že politické strany tak nejako prirodzene zhrdzavejú. Isto v tom zohráva svoje najbežnejšia politicko-psychiatrická diagnóza, ktorou je syndróm neomylnosti predsedu.
Politické cintoríny sú plné večných predsedov a nič iné nečaká ani súčasných neomylných, nech sa volajú Robert, Béla, Andrej, Igor, Richard, Boris či ten, ktorému na meno radšej ani neprísť.
Tušia to aj tí noví a budúci vodcovia?
