Bol som na seba naozaj pyšný. Už tretí mesiac som každý večer po umytí zubov vytiahol zubnú niť a prešiel si všetky medzery v ústach tak, ako ma naučila zubárka na prehliadke.
Nezáležalo na tom, či som večer pil, či som mal chrípku alebo či som sa vrátil domov unavený – vypestoval som si nový a zdraviu prospešný zvyk. Po tridsiatke pomerne vzácna vec.
Bola to taká dobrá pýcha. Drobnosť, ktorá je príliš malá na to, aby ste ju niekomu povedali, ale dosť veľká na to, aby sa človek mohol v hlave potichu vyvyšovať nad cudzími ľuďmi vo výťahu, ktorí niť určite nepoužívajú a budú mať strašne skazené zuby. Taká malá neškodná a ešte aj trvalo udržateľná pýcha.
“Tri mesiace snahy a pestovania dobrého návyku sa rozplynuli za päť sekúnd večer pred zrkadlom s tichým “eh, možno zajtra ráno”.
„
Potom som si raz prečítal, že zubné nite vlastne nemusia zubom pomáhať. Ten večer som už malú modrú škatuľku s pár metrami zvinutého navoskovaného vlákna nevytiahol. Napriek tomu, že poznám rady zubárov, ktoré hovoria, že som spravil zle a v zásade im aj verím.
Tri mesiace snahy a pestovania dobrého návyku sa rozplynuli za päť sekúnd večer pred zrkadlom s tichým “eh, možno zajtra ráno”.
Pýchu vystriedalo sklamanie. Ten hlboký druh rozčarovania, pri ktorom človek cíti, že jeho život sa už nedá opraviť. Bude už len jesť vyprážané šišky so skazenými zubami a priberať.
Nielenže nezačne ráno behať, ale už nikdy sa mu nepodarí získať od života naspäť tú polhodinu, ktorú posledných pár rokov každé ráno zhltne pozeranie hlúpostí na telefóne. Presne tú pol hodinu, ktorú ste kedysi strávili cvičením. Pritom stačilo len použiť tú niť.
Nite v hlave
Zhodou okolností je práve niť slušnou metaforou, na ktorej sa dá ukázať, prečo sa nové zvyky tak ťažko udržiavajú. Ako veľa vedy o správaní, ani skúmanie zvykov neprinieslo úplné odpovede na to, ako vlastne fungujú, no veda má pomerne slušnú predstavu, ako a prečo sa formujú.
Spomeňte si, ako ste sa museli sústrediť, keď ste začali šoférovať alebo napríklad pracovať s novým telefónom.
Po pár mesiacoch však väčšina ľudí dokáže počas šoférovania viesť zmysluplný rozhovor (obzvlášť, ak idú po známej trase) a telefón používa úplne bez rozmýšľania. Ich správanie sa zautomatizovalo.
Podľa reportéra New York Times Charlesa Duhigga, ktorý o vytváraní zvykov napísal knihu, pri opakovaných činnostiach postupne preberajú správanie evolučne staršie časti mozgu, ktoré neobsluhujú kritické myslenie.
Vďaka tomu má vyspelejšia časť mozgu aj počas tak náročnej činnosti, ako je šoférovanie, voľnú kapacitu na rozmýšľanie alebo vážny rozhovor. Automatizácia správania je základom vytvárania zvykov, tvrdí Duhigg v rozhovore pre NPR.
Zvyky vznikajú ako slučky správania. Mozog nájde spúšťač, na ktorý nadväzuje konkrétna činnosť, a s ukončením činnosti je spravidla spojený nejaký druh odmeny.
