Umberto Eco (1932) estetik, semiotik, románopisec. Žije pri Bologni. Okrem Mena ruže, Foucaultovho kyvadla, Ostrova včerajšieho dňa a Baudolina mu v slovenčine vyšli eseje Babylonský rozhovor a Päť úvah o morálke.
Podľa istého rozumného názoru by sa veci mali spoznávať cez ich definíciu. V niektorých prípadoch je to žiaduce, napríklad pri chemických vzorcoch, pretože informácia, že čosi, čo má značku
NaCl, pomôže pochopiť tomu, kto sa trochu vyzná v chémii, že ide o zlúčeninu chlóru a sodíka, a pravdepodobne - hoci to definícia nehovorí explicitne - mu z toho vyplynie, že ide o kuchynskú soľ.
To, čo potrebujeme vedieť o soli ďalej (že slúži na konzervovanie a dochutenie jedál, zvyšuje tlak, získava sa z mora lebo zo soľných baní a v dávnych dobách bola oveľa vzácnejšia a drahšia, než je dnes), nám chemický vzorec neprezradí. Aby sme zistili o soli všetko, čo o nej môžeme vedieť alebo - lepšie povedané, všetko, čo potrebujeme vedieť (bez zbytočných podrobností), museli sme počuť nielen jej definíciu, ale aj príbehy o nej. A to také príbehy, ktoré záujemcovi odkrývajú zázračné dobrodružné romány, karavány na dlhých soľných cestách púšťou medzi Malijskou ríšou a morom, alebo aj príbehy primitívnych lekárov, ktorí omývali rany slanou vodou. Inými slovami, naše poznanie (aj vedecké, nielen mýtické) je votkané do príbehov.
