Autorka je šéfredaktorka denníka SME.
P ríbehy korupcie našej každodennej v časoch komunizmu sa začínali toaletným papierom. Chýbal na verejných, školských, nemocničných a úradných toaletách, lebo sa vraj rozkradol. Bol nedostatkovým tovarom. K toaletám, kde bol, mali vyvolení vlastný kľúč.
Ťažko povedať, čo bolo skôr, krádeže či nedostatok, ale generácie sa motali v začarovanom kruhu: na verejných toaletách nebude toaletný papier, kým ho ľudia neprestanú kradnúť.
Ľudia vraj neprestanú kradnúť, kým sa nebudú mať lepšie. Lenže nikdy sa nebudú mať lepšie, ak neprestanú kradnúť. Obraz naobliekaných dôchodkýň, ktoré trhajú rolku na porcie toaletného papiera, striktne dva hárky za 50 halierov, sa uložila do truhlice pamäti národa.
Len všimné
Tá metafora by bola vcelku banálna, ak by nepresahovala hranice folklóru časov komunistických a ak by sa na pomyselnú rolku toaletného papiera nenabaľovali riekanky typu: ten, kto neokráda štát, okráda rodinu. Slováci tú vetu povýšili na kolektívnu múdrosť národa.
A budúce generácie budú vláčiť následky ako ťarchu akejsi kolektívnej viny.
Národ zdedil pestré inštrumentárium zjemňujúcich výrazov, ktorými opisuje každodennú korupciu. Má naporúdzi všimné, dar a pozornosti všetkého druhu. On nič, on len naolejuje mašinériu, aby sa lepšie hýbala.
Namastí, postrčí a inšpiruje. Podsunie obáločku. On nekradne, len si požičia alebo zoberie to, čo mu patrí, akýmsi obskúrnym dedičným právom frustrovaného občana.
Obálka do vrecka je metafora úbohosti, ktorú národ nebol schopný striasť celé desaťročia, a nevdojak povýšil na úroveň oficiálneho konania medzi tými, ktorí vskutku môžu vecami pohnúť.
Tradícia
Vladimír Mečiar, otec porevolučnej privatizérskej garnitúry, ktorá prerástla krajinu ako brečtan popínavý, nikdy dôveryhodne nevysvetlil financovanie kúpy svojej Elektry v Trenčianskych Tepliciach.
Do bájky o podnikateľovi Petrovi Zieglerovi, ktorý mu vraj na rekonštrukciu rodinného sídla požičal milióny, sa autokratický premiér sám zamotával.
